Chcem zmenu. Len neviem, či len na nechtoch, vlasoch alebo takú ozajstnú. Pre svoje vnútro a nie pre vonkajší svet.
Chcem, aby si sa na mňa díval ako vtedy, keď ma tvoj malý brat objímal. S láskou a nehou. A chcem, aby som to videla. Aby som videla ten pohľad. Aby som ho len neprechádzala bez povšimnutia. Aby som sa nepýtala "čo je?".
Chcem byť zas tak zaľúbená ako predtým. Aby som nepremýšľala nad vecami, nad ktorými premýšľam teraz. Aby bolo všetko zas v poriadku.
Aby mi tvoja mama neliezla na nervy. Aby som bola šťastná za celé tie dni s tebou. Aby mi nevadilo tvoje zliepanie sa po mne a hranie smutných očí.
Chcela by som, aby som zas cítila, že to môže byť navždy. Že to, čo k sebe cítime, na to stačí. Že nepotrebujeme nič iné. Že láska všetko spraví.
Neviem uskutočniť to, čo chcem. Bojím sa toho. Bojím sa toho, čo z toho celého vznikne.
Nemôžem si dovoliť zničené rána, prebdené noci a tmavé dni. Nemôžem ich dovoliť tebe. Možno by som to ja nejako zvládla, zaťala sa a zubami nechtami sa drala dopredu, ale nechcem, aby si to musel robiť aj ty. Kvôli tomu, že ja neviem uskutočniť to, po čom túžim.
Možno by ti to bolo potom celé jasné. Zrazu ako blesk z jasného neba, by si pochopil. Pochopil by si, o čom celom to je, o čom sa točí môj svet a v čom má podstatno.
Teraz to nevidíš a asi ani nechceš, možno skôr nepotrebuješ. Máš pocit, že to čo cítiš, stačí.
Mám veriť, že áno?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár