Každý potrebuje občas oddych, zmenu, vytrhnúť z rutiny. Ja preto niekedy cestujem, inokedy píšem.
A všimol som si, že zvyčajne sa autori hanbia za svoje diela zhotovené v minulosti. Neviem si pomôcť, ale mne a aj Alene prídu tie staršie oveľa lepšie a stále sa sám seba pýtam - keď si ich opätovne po rokoch čítam - ako som kedysi mohol napísať čosi také? Nech ale také neznamená japonskú geishu Ani a ani čosi iné plytké a povrchné, predstierajúce velebnosť.
Odkladám svoje hranice bokom a cítim sa potom nesvoj. Ale veď to som už od začiatku chcel. Lenže niekedy zisťujeme, že sme to až tak nechceli celí a ťažko sa tomu čelí.
Včelí úľ na okne... Mám ho ešte aj teraz v zime. Hoc prázdny, spomienka v ňom na čosi zostala. A neviem sa ho zbaviť. A tak trochu sa aj bojím, čo ak tam ešte čosi-ktosi ostal? Nechcem, aby ma minulosť dobehla, ale jej prítomnosť odmietam. Celý ja. Čeliť, to nie.
Kmitavým pohybom tela sa prispôsobujem ručičke hodín a upokojuje ma to. V ušiach mi píska, v hlave mi blýska a vidím hmlisto pred seba. Tak mi treba. Kus chleba a potom sa to dá. Či poddá? No, hlavne nech sa rozdá - tvrdí múdrosť. Hosťom. Hosť som. Hoc smola je moja.
Noc je plná vetra. Popletená, bez svetra. Vetrá moja hlava, vetrá moja izba. Zhasnuté svetlo na mňa hľadí a vyčíta mi tmu. Ale mne sa lepšie číta, keď nemám svetlo dnu. Keď vypustíme zatuchnutý vzduch zo všade, aj z hlavy aj z izby, ľahšie sa nám dýcha. Prosto nepustí nás pýcha.
Aj úľ som rozbil. Na stene zostali však st(r)opy. Na múroch pleseň aj keď vyvetrám a hodiny idú čoraz nepresnejšie. Aj kedysi som lepšie písal a hranice boli len pomyslená čiara... A zuby som si neumýval.
Nevedel som ani kedy a nepotreboval som vedieť. A teraz viem. A ľutujem tých, ktorí vedia tiež. Niekedy je krajšie nevedieť a len tak nechať vodu tiecť; aj keď nie je prečo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár