Na začiatku by som povedal, že snažím sa byť v plnej miere racionálnym človekom, ktorý uvažuje v dimenzii reality, a nie v akejsi predstave, čoby bolo keby bolo. Mojím heslom, okrem biblických statí je, že mňa zaujíma prax, praktickosť, to čo je, realita okolo mňa, nie domnienky, hypotézy, čo by bolo keby bolo, kde bolo tam bolo a podobne. Takto to funguje trochu v inej dimenzii.
Skúsim teraz v týchto riadkoch priblížiť, čo môže znamenať, či je možné niekoho prestať mať rád.
Ako deti sme isto mali radi rozprávky, ktoré ako vieme, charakter rozprávok odzrkadľuje mentalitu národa, z ktorého pochádza príslušný autor. Vieme dobre, že každé literárne dielo, ako som sa to kedysi zmienil v mojom blogu "z kultúry a literatúry" má svoje vlastné špecifiká, ktorému hovoríme charakteristika textu, ktorá je vyprofilovaná z obsahu a štylistiky. To znamená, že na základe obsahu a štylistiky môže prezrádzať a zaiste aj prezrádza o čo konkrétne sa jedná. Či čítame práve fantasy literatúru, alebo náučnú, alebo román, alebo rozprávku, poviedku, ktorá je samozrejme ešte členená do príslušného obdobia... romantizmus, realizmus, a podobne iné. Ako to teda súvisí tento odsek s podstatou tohoto článku v jeho druhom pokračovaní.
Avšak ako vidíme, vo svete podstata vzťahu nie je len o dávaní, ako to napríklad zdôrazňuje aspekt kresťanského chápania, ale aj prijímania.
Či je možné niekoho prestať mať rád, na toto ti nepovie a nezodpovie nikto. Každý človek obsahuje v sebe nejakú, nazval by som to mohutnosť, nejakú vlastnosť, ktorá je vlastná len jemu. Určite sme počuli v škole na občianskej, alebo etickej, náboženstve a podobne to, že každý z nás je jedinečný.
Jedinečnosť spočíva a zároveň nespočíva v niektorých atribútoch. Jedinečnosť nespočíva v nejakom vlastnom zakomplexovanom názore, ktorý vyplýva z toho, že moje názory som si vytvoril na akomsi základe pozorovania, z ktorého som vyvodil určité závery. Tie spočívajú v tom, že buď ma niekto prijme takým, akým som, alebo nie.
V jednom kresťanskom zamyslení som si prečítal relatívne dosť rozšírenú mienku, ktorú si môže osvojiť každý veriaci aj neveriaci. Podstata je zachovanie seba samého, aby človek príliš nestagnoval, ale aby žil nohami na zemi, ale mysľou v nebi, a nie hlavou v oblakoch, ako sa to žartom dá povedať.
Znie takto: "...Pane, prijmi ma takého, aký som, ale pretvor ma na takého, akého chceš ma mať ty..."
Ak sa teda vrátim k tematike, každý človek v sebe okrem niečo dobrého, si vie vzbudiť k niečom akýsi (prirodzený) odpor. To som uviedol v zátvorke, pretože to je len moja mienka, nič viac.
Ide o to, že keď sa chcem niekde do nového odraziť, nutne musím naozaj zanechať to, čo bolo včera. Keď niečo nové chcem vytvoriť, nutne musím zničiť a odhodiť to, čo mi v tom bráni.
Úplne jednoduchý príklad som uviedol v predchádzajúcom článku o odhodenom obale z produktu, o tom, že si kúpiš nejaké hotové mrazené jedlo, ktorého výberu je už mnoho druhov, nie ako dakedy, že jediným druhom bola mrazená pizza a špenát a dosť, ale teraz hocičo si kúpiť, dáš na tanier, a neriešiš, či to máš variť, piecť, pripravovať, vyprážať, a neviem čo. Mnoho vecí si už predsa dokážeme zjednodušovať nie na základe toho, že chceme byť simply clever, ale preto, aby sme si zbytočne nekomplikovali život tým, čo nie je podstatné, a predovšetkým, aby sme nestrácali čas.
Ten obal je mega potrebný, pretože on produkt chráni pred akýmkoľvek znehodnotením, pred tým ako sa spotrebuje nejakým spôsobom. Avšak po konzumácii jedla prestáva nadobúdať zmysel. Obal na jedlo sa stane odpadom(samozrejme dáva sa do popredia myšlienka recyklovania odpadu).
Skús sa zamyslieť, že hodnota človeka je nemenná aj vtedy, kedy človek nadobúda pocit, že pre niekoho nadobudol pocit zbytočnosti, ako som to raz spomínal v mojom zamyslení s rovnomenným nadpisom článku. A niekedy, čím človek si myslí, že je alebo sa stáva zbytočnejším, prestáva mať rád nielen druhého, ale aj seba, zabúda na seba a druhého...
Možno je tu predsa len priestor na to, aby človek, a to poviem ako ideu tohoto článku, zanechal vplyvy a všetku tú "podstatu", ktorá ho nejako démonizovala vo vzťahu akéhokoľvek stupňa.
Záverom mojej večernej reflexie na povzbudenie ti poviem ešte toľko, že niekedy naozaj musíš niečo odhodiť, ako obal z niečoho, čo chráni obaľuje podstatu, aby si uvidel to, čo vidieť máš. Mnoho ľudí úplne zbytočne stráca čas státim na jednom mieste, aj keď konanie jeho samotného už pre neho samotnému mu pripadá absurdné, avšak ľudsky to môže byť pochopiteľné, pretože nemá inú možnosť...
Možno sa k tejto tematike ešte pokúsim niečo napísať opäť z iného uhla pohľadu. Nech sa ti darí, a dúfam, že nejako som ti pomohol
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár