No. Po desiaty krát by som sa chcel vrátiť k myšlienke, či je lepší život, ak zanecháš niečo tradičné.  Takže, čo teda poviem k tomuto.

Nie jeden krát sa mi stalo, že nevedel som opustiť niečo, čo som opustiť chcel. V istom zmysle nie jeden krát sa nám môže stať, že to niečo, čo nazývame tradičné nás v niečom spútava v tom zmysle, že sa nedokážeme spod toho vymaniť.

Ako vieme, človek behom dňa sa dopočuje spústu informácii, ktoré buď dokáže, alebo prirodzene nedokáže spracovať práve tým spôsobom, že buď si niečo osvojí, zapamätá, alebo zabudne. Časom sa na to môže rozpamätať, ak náhodou to bolo dôležité. 

Alebo to dôležité možno nebolo, a taktiež sa môže na to rozpamätať ak sa ho to napríklad niečím osobitným dotklo takým spôsobom, že nad tým začal rozmýšľať. Či už to bolo myslené v dobrom, alebo zlom.

To tradičné v  nás môže za istých podmienok vytvárať akýsi chaos, a vysvetlím ako. Človek dosť často reaguje na spôsob aktuálneho stavu jeho myslenia. Niečo teda sa mi páčiTo znamená, že keď napríklad v niečom je pozitívne nastavený, tak pri nejakej zmene, alebo pri nejakom riešení problému, ktorému sa chtiac nechtiac nedá vyhnúť, prispôsobuje sa novým okolnostiam. Niečo si proste osvojuje, nad niečím rozmýšľa, prečo práve tá okolnosť možno vstúpila do jeho života, čo to môže pre jeho vnútorný vývoj a ďalšie smerovanie, nasmerovanie prípadne znamenať, a človek to dokáže aj prijať. Ako to teda myslím, vysvetlím.

Či to bude posunutie sa dopredu, alebo možno v niečom akýsi regres, úpadok, či to bude znamenať cestu k celkovej stabilite, stabilizácii ako vnútornom procese, alebo to spôsobí pravý opak, že sa človek týmto spôsobom viacmenej vnútorne rozladí, čo spôsobí teda osobnostnú destabilizáciu.

Viem dobre o čom hovorím. Pretože pred dôležitými rozhodnutiami človek častokrát má veľké reči, ako niečo zvládne, ale ako sa hovorí, keď príde na lámanie chleba (mimochodom biblický pojem, ktorý má veľmi hlbokú myšlienkovú podstatu) človek v podstate v danej chvíli zapochybuje a zaváha, a takto dá sa povedať, vráti sa k  nejakej pôvodine, kde sa predsa len cítil istý, pretože je to niečo, čo si už vybudoval, cíti v tom oporu. 

Otázka ale znie, či človek necíti falošnú oporu a stabilitu, ktorá sa len definuje slovami, ale častokrát činy svedčia o niečom úplne inom, čo je celkom logická nadväznosť na tom, že je častokrát prítomný konflikt a vnútorný rozpor medzi citom a povinnosťou, medzi myslením a konaním, medzi želaním a konkrétnou realitou, uprostred ktorej sa teda v danom kontexte predsa nachádzame a nedokážeme to nejako zmeniť, ani ovplyvniť.

Chtiac nechtiac keď človek sa má rozhodnúť niečo zanechať, vždy je to sprevádzané nejakými emóciami, buď si teda povieme, konečne toto zmením, alebo sa nejakej zmeny logicky obávam. 

Obávanie sa príchodu zmeny teda logické je, ak som v niečom napríklad spokojný, a niečo nové mám, alebo musím nutne prijať, s čím napríklad nie som na stopercent stotožnený, a vnútorne to teda inak cítim. Ja osobne nemám rád zmenu, skôr som typ, že uznávam nejaký zaužívaný poriadok, podľa ktorého postupujem, pretože viem, že je to overené, osvedčené, a tvorí to vo mne istotu a stabilitu, podľa ktorej môžem postupovať, a môžem sa o ňu v nejakom rozhodovacom procese plne spoľahnúť a oprieť, a teda viac menej mi môže v tomto danom prípade slúžiť ako nejaký návod na riešenie niektorých úloh, ktoré treba teda vyriešiť.

Niekedy práve to tradičné a to chcem využiť ako gro tohoto článku spôsobuje to, že človek stojí na jednom mieste, a osobnostne a mentálne sa nedokáže pohnúť. Možno je to aj v nejakom prípade príklad lenivosti, kedy človeku sa vyslovene nechce, a pritom stačí tak málo. Stačí tak málo, lenže ako spomína jedno satirické (smutno smiešne) príslovie, že keby sa mi chcelo ako sa mi nechce.

A práve to značí, že keby sa mi chcelo, a uvidel by som zmenu a možno nejaký dobrý príklad v mojom okolí, človek dokáže uvidieť danú perspektívu v inom obraze. Nie jeden krát totiž človek vyslovene prepadne akejsi ilúzii o tom, že buď je on stopercentný, a predsa jeho okolie sa fatálne mýli, alebo má často deštrukčné myslenie, a hodnotový rebríček iných, než by bol aj akokoľvek pokrivený považuje predsa za najsprávnejšie myslenie, a to len preto, lebo nedokáže si vážiť predovšetkým hodnotu seba samotného, nedokáže vyzdvihnúť na sebe tie pozitívne vlastnosti, ktorými oplýva. On ich zaiste má, avšak nedokáže to na sebe prejaviť.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár