Silu žiadnu neprejavoval, v múdrosti bol pozadu a aj ostatné jeho vlastnosti dosť zaostávali za ostatnými.
A dospelí mu nedávali nádej.
Bol maličký, strach sa v ňom ozýval najčastejšie a obrovskými modrými očami pozeral na svet. Dlho sedával na pníku nad mestom. Jemné ruky položené na kolenách.
Schovával sa tam.
Od úderov mu telo zoslablo.
Až sa mu v hrudi zapálila iskra.
Vstal, zobral batoh a vydal sa do vzdialených kopcov hľadať to, čo by z neho urobilo silného a obávaného muža. Prešiel temné hory a prebrodil rôzne vzdialené potoky.
A ľudia na neho zabudli lebo sa nevracal celé roky.
Až sa v jeho domovine objavil muž, ktorého nikto nespoznal.
Bol obrovský a z hlbokých tmavých očí sa mu dal čítať iba smútok. Oblečený bol v dotrhaných šatách.
Už dávno to nebol chlapec čo sa raz ráno vybral na cestu. Jeho občasné výbuchy smiechu teraz zneli ako štekot psa a vlastne sa aj podobal na otrhaného prašivého bastarda.
A tak dostal meno Pes.
No Pes nebol chlapcom.
Jeho cesta mu dala rodinu, ktorá ho viedla v bolesti vyháňajúcej strach. Dala mu silu postaviť sa svojmu strachu. A on sa mu postavil.
Teraz sedí na pníku nad mestom a neschováva sa. Zjazvené ruky položené na kolenách. Strach už necíti. Možno odpor a možno smútok ale strach už nie.
Teraz ako poslušný pes stráži.
Rytier bez zbroje, panoš bez pána, kúzelník bez mágie, bojovník bez zbrane.
Sedí a čaká kedy ho jeho rodina zavolá a on sa bude môcť v starobe postaviť a ešte raz sa jej odvďačiť za jej pomoc.
A aj keď sa k nemu teraz správajú ako ku psovi no aj tak čaká na svoju poslednú bitku.
A tá sa blíži nocou k malému mestečku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár