Ako ma niečo dôležité naučil niekto, od koho by som to nikdy nečakala.

( @ctrl )



Včera o štvrtej som autobusom vycestovala do Paríža.
O pol piatej som tam už bola.
Sedela som pred Eiffelovkou, vedela si predstaviť, aké krásne budú zase na jar orgovány okolo.

A potom som šla na večeru do pravej drahej francúzskej reštaurácie.

Pritom som sedela doma, smrkala každých päť minút a nevidela som na pravé oko.

Vždy, keď som si sťažovala na život, otvorila som prázdny dokument alebo zošit a písala som. O niekom inom - o niečom, čo sa ma vôbec netýkalo.
Nikdy mi nenapadlo, že stačí len zavrieť oči a ocitnem sa tam, kde chcem.

Urobte to niekedy.

Cestou do školy alebo zo školy (do práce/z práce) zavrite oči a pomyslite na miesto, kde by ste radi boli.
Vžite sa do toho, dá sa to.

Uvidíte, aký je New York rušný. A aká je v Prahe zima. Že Paríž je nádherný. A že v Londýne v jednom kuse prší.
Lúka za vaším mestom je ešte zelená.
Chodníky v parku, v meste vzdialenom polku republiky, kde ste trávili leto, sú už posypané jesenným lístím.
A vaša posteľ je ešte stále tak príjemne teplá.

Nerobte nič, len raz žmurknite a predstavte si, že ste niekde úplne inde.
Aspoň na pár okamihov tam budete.

Všetko bude farebnejšie, krajšie, bude to dýchať životom.
Hej, záleží len na vás, aký ten život bude! To je lož, že všetko riadi osud. Nie osud riadi váš život, vy riadite osud.

Tak zavrite oči, a...
To už sme pri Notre Dame?

Ďakujem.

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu