Vieš, vtedy som sa smiala tak úprimne. Tak naozaj. Vtedy som mala na úsmev dôvod. Mala som pocit, že nič nie je také dôležité ako Ty, síce taký pocit mám aj teraz. Pamätáš na Pokémona pri kakauku a jahodovú pusu? Či na virtuálne päste? Alebo ako si chcel náhodou zle otočiť volant?
Ja nezvyknem zabúdať. Aspoň na to krásne nie. Vieš aký je to hnusný pocit, keď si myslím, že Ty si na všetko len tak zabudol? Do čerta. Veď Ty si vedel, že som na Tebe závislá a stále to vieš. A aj napriek tomu mi nie si ochotný dať tie dávky optimizmu. Prečo? Ja chcem vedieť len ten prekliaty dôvod. Niekedy som si myslela, že Ti na mne aspoň trošku záleží, aspoň trošilinku. Prečo by si sa na mňa nevysral už hneď?
Kde je teraz ten úsmev? No pri Tebe. Ty si mi ho dal a vzápätí si si ho aj vzial. Už nie je dôvod na smiech. Ale ja po ňom taaak túžim. A nielen po ňom...
Chýba mi dávka..Zomieram bez nej..Vážne ma chceš mať na svedomí???...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár