Vždy si poviem: "Už nikdy viac!!!", a predsa opäť do toho spadnem. Stále si opakujem: "To bude dobré..." a sama tomu neverím, no napriek tomu mi ľudia zvyknú hovoriť "nehynúci optimista"...Aj ja sa zaňho považujem a sama sebe sa smejem. Niekedy som až príliš hlúpa. Riskujem až príliš veľa. Som veľmi nezodpovedná. Stále ubližujem, ale len sebe, takže Vás to ani trápiť nemusí.
Dlhou analýzou som prišla na to (Pozor! Veľké odhalenie!), že láska je film.
Som len ďalšou z jej obetí. Poznáte ten pocit, že keď ju máte je to zlé a keď nie, je to ešte horšie? Je vždy iná, aspoň sa snaží byť, ale vždy je len o tom istom.
Mám pocit, že sa pomaly ale isto stávam jej otrokom a neviem sa vymaniť z jej moci.
Aj keď si poviem tú známu frázu "Už nikdy viac", predsa si vždy kúpim ten najdrahší lístok na ten najkrajší, najbolestnejší film...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár