Ani seba.
Zapredala som sa, no nie len tak bezdôvodne.
Mala som dôvody.
Konkrétne jeden.
Jeden dôvod, pre ktorý som sa vzdala aj svojho života, samej seba.
Bolo to preňho.
Bola som v malej fľaštičke, ktorá bola umiestnená medzi ostatnými.
Nie, ja ale to čo mňa zostala.
Ten zvyšok.
Drevené prepážky, ktoré mali pôsobiť, aby oddeľovali, jedného od ostatných.
Alebo skôr preto, aby sa žiadna z nich nerozbila, a duša sa neoslobodila.
No, náreky, ktoré sa ozývali, z niektorých flakónov, bolo počuť všade.
Stonanie, plač.
Boli to len zvuky, duše sa totiž nemohli dostať z fľaštičiek, päsťami či kopancami.
Nemali sa ako, keďže to boli len nehmotné, číre obláčiky, niečoho čo odzrkadľovalo ich dušu.
Nemali telo, to o ktoré prišli, či vzdali sa.
Nemali, žiadnu šancu, na záchranu, pretože toto nebol jeden z tých príbehov, kde prišiel nejaký fešáčisko a zachránil, svoju milovanú alebo svojich priateľov.
Ten, pre ktorého som sa obetovala, ani nevedel, že niečo také jestvuje, a aj keby vedel, netušil, že som to bola ja, ktorá ho zachránila.
Nikto ma nehľadal.
Vždy som bola nechcená, takže som nemala ani čo stratiť, len seba samú.
Debničku, v ktorej nás niesli, niekto položil, nespadla, nič sa nerozbilo, zrejme tu ostanem navždy, pomyslela som si.
To moje rozhodnutie, zrejme bolo zbytočné, no láska nepozná hraníc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
19. 11.novembra 2013 23:14
zaujimave pripodobnenie... skoda toho naduzivania ciarok
Napíš svoj komentár