Pomaly sadá temne modrý večer. Oblohu dnes určite maľoval nejaký šialenec. Vytláčal farbu z tuby rovno na plátno, s fajkou v ústach a klobúkom na hlave. Stojím vonku za domom, fajčím cigaretu a pijem kávu. Bez kávy mi cigarety už roky nechutia a dnes som mal chuť si zapáliť. Sledujem sovy, ako poletujú medzi obrysmi stromov. Kedysi dávne kmene dokázali vyčítať osud z letu vtákov alebo ohlodaných kostí pohodených na zem. Kde sú tie časy? Neviem. Sú preč. Nevadí mi to. Už ma nezaujíma, ktorou nohou zajtra vstanem z postele a ktorý výdych bude môj posledný. Nezáleží mi na tom, na ktorú stranu vietor poženie dym z cigarety... Alebo akýkoľvek iný dym.
Iba smrteľný človek sa dokáže nadýchnuť večerného vzduchu. Iba skutočne smrteľný človek dokáže uchopiť večnosť nezrodeným zrakom. Iba smrteľný človek sa smie naozaj dotknúť živosti.
Miznem prichádzaním. Trvám odchádzaním.
Zastaviť sa tým, že už niet kde stáť. Spočinúť tým, že niet kde zložiť hlavu.
Na koniec doputuješ tak, že sa vzdáš začiatku. Domov nájdeš, keď strechu ukrytej chatrče pohltí milosrdný plameň.
II
Sú také dni, keď všetko, čo máš, je požičané od smrti. Obľúbený kabát. Staré martensky. Zrak. Sluch. Nádych. Výdych.
Sú také dni, keď zhasneš sviečku a dovolíš jej, aby ti pripomenula tvoju vlastnú tichosť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
necakal som, ze ti bude vlastna telesna zavislost
@tequila To je tvoja definícia, ok. Nemám potrebu sa k tomu viac vyjadrovať. Nie je to dôležité čo sa týka obsahu článku, ktorý som zdieľal.
Napíš svoj komentár