Zistenie, že tento pocit sa u mňa v intenzívnej miere dostavil až mesiac po narodení druhého syna, je pre mňa zaujímavý. I slzička mi ukvapla.

Moja mama mi často hovorievala, že odkedy som začala pracovať v špitále, zmenila som sa. Vytratila sa zo mňa vraj veselosť, optimizmus, bola som často smutná, stále som sa sťažovala. A asi to tak fakt bolo... Pamätám sa, že posledné bezstarostné obdobie som zažila na strednej, tam tej zodpovednosti bolo fakt máličko. Potom prišla medicína a prvý stret s realitou. Ťažké štúdium a pocit, že ja budem tá, kto potom v praxi niečo zmení k lepšiemu. 

Ach ach.

Stálo mi to za to? Milión hodín nadčasov, stále v práci, osobný život nula bodov, vyčerpanie, frustrácia. A ono to vôbec nebolo o tých feťákoch a bezdomovcoch, ktorí ma tam každý deň srali.

Bolo to v mojej hlave. V tom, ako som pristupovala k svojej práci, nosila si ju v mysli domov, snažila sa zachraňovať. Oni sa tam zatiaľ "točili" dookola, stále tie isté typy ľudí, podobné problémy, x hospitalizácii bez výsledku. Ničilo ma, že musím byť v tom marazme, že nerobia to, čo je pre nich najlepšie (t.j. čom im doporučím ja, vševedúci lekár), že nespolupracujú, že sú takí a onakí... Časom som pochopila, že som tam na to, aby som pacienta naviedla na "tú správnu cestu", ale snažiť sa musí on. Každopádne to moje nastavenie nezlepšilo, lebo tých vecí, ktoré ma ťahali dole, bolo omnoho viac. 

Po pár osobných krízach charakteru stredne ťažkej depresie som sa nejak dostala k atestácii. Už tehotná, asi v 2. mesiaci. Ani neviem, prečo som sa rozhodla to skúsiť, po rodine som nikdy nijak extra netúžila. A vyšlo to hneď. Možno toho moje podvedomie malo už dosť a rozhodlo sa, že ma navedie k tomu, aby som si odpočinula od práce.

Ha ha. Prvý rok po pôrode peklíčko podobné konštantnému stavu nervového zrútenia, ktoré som si vlastne ani nemohla dovoliť, lebo decko na mne bolo 24h denne závislé. Vstávanie v noci každé 2-3 hoďky, za rok cca 5 nocí, kedy spal vkuse. Vyčerpaná, znechutená, chcela som naspäť svoj bezdetný život. A potom bláznivý nápad, že si urobíme ďalšie.

Tak ho máme, zajtra má 5 týždňov. 

A hoci je to niekedy fakt hardcore, zvládať kojenca a zároveň dvojročného "zplozence pekla", ako niekedy môj muž položartom poznamená, je to asi to najlepšie obdobie, ktoré som za posledných 10 rokov zažila. Neznamená to konštantnú blaženost, niektoré dni sú fakt na hovno. Buď reve jeden alebo druhý a strieda sa to celý deň. Ale darí sa mi byť čoraz trpezlivejšia, zvládať svoj hnev, byť flexibilná, mať pod palcom time management... 

Po veľmi dlhej dobe som schopná hľadať pozitívne veci a tešiť sa z maličkostí. Napríklad z toho, že teraz obaja spia a ja mám svoje nádherné 2 hodinky kľudu. A že som zvládla ďalší deň. Akože fakt, človek si pri deťoch začne vážiť každú minútu osobného priestoru. Veľmi rýchlo som pochopila, že nasierať sa nemá zmysel, starší syn veľmi dobre dokáže vycítiť moje napätie a negatívne nastavenie a potom je neskutočne protivný a robí naschvály. 

Pred nejakou dobou som sa stretla s kolegyňou z blázinca, hovorila, ako to tam teraz je. Čo sa zmenilo za tie 2 roky, čo som na materskej? Takmer nič. Tie isté problémy, tí istí pacienti, ona vyčerpaná, znechutená. Ako keby som videla seba pred pár rokmi. Bola som fakt rada, že sa na to môžem pozerať "zo svojho brehu" a nemusieť sa toho zúčastniť. Čaká tam na mňa vedúca pozícia, takže návrat plánujem, ale ešte uvidím, či ostanem. Ako atestovaná už našťastie nie som otrokom nemocnice, takže sa v prípade potreby môžem porozhliadnuť aj inde. 

Zatiaľ mám v pláne si pri materskej dorobiť neurovedný postgraduál a možno potom zamierim do vedy. Možností uplatnenia je veľa, o kontakt s blázincom ale úplne prísť nechcem. Také skúsenosti ako tam nikde inde nezískam, ale už proste nie na úkor zdravia. Minimálne preto, že decká ma potrebujú a to je priorita číslo jedna. 

Baví ma, čo všetko život prináša a ako sa tomu dokážem prispôsobiť. Občas si už dokážem povedať, že som fakt dobrá, že to dávam. A ešte viac ma baví, že už mám 12 rokov muža, ktorý to dáva spolu so mnou.

Vybavuje sa mi jeden moment z letných prázdnin pred maturitným ročníkom. Bol teplný slnečný deň, sedela som u kamošky v obyvačke, na balkóne vo vetre vialo prádlo a v telke práve hrali Return to innocence od Enigmy. Bol to taký ten mystický okamih, kedy človek rozmýšľa nad budúcnosťou, osudom a všetkým okolo, prádlo sa vlní na šnúre a vo vzduchu je cítiť závan slobody. Hudba len podtrhla vážnosť situácie. A teraz, o 15 rokov neskôr tu sedím a cítim, že to dievča plné ideálov, ktoré chcelo dosiahnuť niečo veľké, vo mne navzdory všetkému stále je. 

Len to proste chcelo zmeniť.

Seba.

 Blog
Komentuj
 fotka
willbebetter  17. 6. 2019 09:23
aaaa super, neraz si na teba spomeniem a som rada, ze sa ti dari a druhy maly sa ako vola?
 fotka
burn  18. 6. 2019 02:05
Gratulujem k sucasnemu stavu, mas moj velky obdiv za racionalny pristup aj za neobvyklu davku sebareflexie
Sama pracujem zatial 3 roky v jednej prazskej nemocnici a pocity z minulosti, ktore popisujes, dokonale poznam, len som este nedospela tak daleko, aby som dokazala zmenit svoj pohlad na vec (na system, predatestacne vzdelavanie, na pacientov a vobec...) ale tesi ma, ze u teba vidim, ze to ide, pretoze vo svojom okoli mam prevazne podobne vyhorenych mladych ludi ako som ja a je vlastne dost smutne, ze sme tolko dreli, aby sme sa dostali zrovna sem.
 fotka
peculiar  18. 6. 2019 14:40
@willbebetter Adrian Podľa posledného blogu vidím, že sa darí aj tebe, tak držím palce, nech to aj naďalej prebieha tak, ako si praješ!

@burn ďakujem Mám za sebou 5 rokov psychoterapeutického výcviku, ten mi v tej sebareflexii pomohol asi najviac Ja som to brala tak, že do atestácie proste v tej nemocnici byť musím a neostáva mi nič iné, než to nejak vydržať. Pokiaľ si v niektorej z fakultiek, tak si viem predstaviť, ako to tam vyzerá. Ako náročné vnímam hlavne to, že v takom zariadení si nemôžeš vyberať pacientov a ja sa už cítim trochu stará na to, aby som sa zaoberala každým bezdomovcom, ktorého mi privezie záchranka, prípadne strácať čas s niekým neindikovaným, kto mal byť správne vyšetrený niekde inde. Kedysi som sa pýtala jednej svojej primárky, ako je možné, že zvládla pracovať v tej našej liečebni tak dlho (snáď od konca 70. rokov) a ona povedala, že jej pomohlo, že bola v medzidobí dohromady 10 rokov na materskej (má 4 deti). Takže asi proste prospieva nejaká dlhšia pauza, keď sa človek môže venovať niečomu inému, čo mu dáva zmysel. Mňa láka hlavne tá veda, lebo štúdie sú vyslovene o nejakom selektívnom súbore pacientov, takže pracuješ len s tými, ktorí ťa zaujímajú. Akurát sa obávam, že je to tam dosť mizerne platené.
 fotka
ssnehulienka  18. 6. 2019 23:50
Veľmi ma vždy poteší blog od teba, zvášť keď hlása, že sa ti hdobre vodí. Tvoj triezvy prístup mi je veľmi sympatický, veľa šťastia do života
 fotka
dwarvax  19. 6. 2019 19:01
Celkom zaujimave a v podstate aj poucne citanie. Nech sa ti dari.
 fotka
burn  20. 6. 2019 13:57
@peculiar Ano, som vo fakultke a myslim, ze to tu nemame zdaleka tak zle ako v tych ostatnych, no viem celkom urcite, ze by som takto nechcela fungovat dlhodobo hlavne kvoli sluzbam. Sluzi u nas vzdy len jeden, a uprimne je pre mna dost stresujuce byt uplne sama zo svojho oboru na celu tak velku nemocnicu, nehovoriac o znacnom obetovani volneho casu (najhorsie su samozrejme vikendy, sviatky), a to vsetko len kvoli vidine slusnejsieho platu, ktory je oproti nemedicinskym oborom stale podpriemerny. Bohuzial ale u nas v rovnakej miere sluzia uplne vsetci, vratane primara a starsich lekarov, vyhnut sa tomu teda nijak nemozem. Nemoznost vyberat si pacientov sa ma netyka asi az tak ako teba, pretoze v mojom obore som na ambulancii, kde sa s ludmi naozaj musim bavit o vsetkom, priemerne 1x tyzdenne a zbytok casu robim nieco rukami, pricom casto pacient bud spi alebo proste z roznych dovodov nie je vhodny cas ani chut na konverzacie Ale osetrovanie bezdomovcov, ludi nedodrziavajucich zakladne hygienicke navyky, alebo primitivov vseho druhu, ma tiez znacne nici.

Co sa tyka vedy, verim, ze v psychiatrii to zmysel ma, stale je a bude co skumat a drzim palce v realizacii tohto napadu U nas mozem tak akurat pocitat pocty operacii a komplikacii, co nakoniec hodnoti statistik, alebo napisat clanok o niecom, co uz bolo stokrat publikovane. Naozaj si nespominam, kedy som natrafila na publikaciu, ktora by bola na urovni a prinosna. Pisat samoucelne clanky, aby som sa dostala k titulom alebo aby sa k nim dostal moj nadriadeny, sa mi prieci a asi by som sa hanbila za taku marnu pracu. A tak to proste vidim, ze sa po atestacii utiahnem do sukromnej praxe, kde napln prace sice nebude tak roznoroda, ale budem mat viac slobody, pokoja, volneho casu a snad aj vyssiu zivotnu uroven
 fotka
burn  20. 6. 2019 14:08
Inak co sa tyka materskej, nacasovala si si to vyborne! Ak sa mozem spytat, bol to dlhodoby plan alebo to tak spontanne vyslo? Ja by som tiez najradsej mala deti az po atestacii, pretoze inak by mi mohli cestu k nej zasadne predlzit. Mam niekolko kolegyn po 40-tke, po niekolkych materskych, par z nich dokonca bez zakladneho kmena. Jasne, chapem ze rodina pre ne bola a je prioritou, co by asi bola aj pre mna keby na to prislo, no asi by som sa potom zbalznila, keby som v tom veku mala stale byt otrokom systemu. Tak si hovorim, ze sa budem snazit co najrychlejsie to "doklepat" k atestacii a potom pride cas na zakladanie rodiny. Aj ked materska urcite nie je dovolenkou v pravom zmysle slova, tesim sa na starosti uplne ineho druhu nez s zvyknuta
 fotka
peculiar  20. 6. 2019 16:24
@burn aha, tak pokiaľ robíš nejaký chirurgický obor, tak je to iné. Ja som na hákoch po 20 min. väčšinou kolabovala, takže toto pre mňa nebola cesta Možno ak by si zaviedla do praxe nejaký nový postup, dalo by sa na tom urobiť PhD., ale neviem, ako to tam u vás chodí. Titul pre titul je fakt zbytočnosť. Súkromná prax je dobrý nápad, mňa však práca v ambulancii moc nebavila, asi mi tí ľudia pripadali "málo chorí a akútni". To je moje prekliatie, bavia ma viac ťažkí pacienti, ale zároveň je to hodne vyčerpávajúce.
Dlhodobý cieľ bola tá atestácia, po deťoch som nikdy nejak extra netúžila a myšlienka prípadnej bezdetnosti ma nedesila Manžel tiež nie je nejaký extra "baby person". Takže som zariskovala a skúsila to až v 29tich. Mám šťastie, že to vyšlo, lebo si neviem moc predstaviť zvládať toto fyzicky napr. o 5 rokov neskôr. Asi je to dosť rozdiel, ak máš k dispozícii aspoň z času na čas niekoho na stráženie detí. My sme na to sami dvaja, rodinu vidíme párkrát do roka, takže som s deťmi prakticky nonstop. Bude to lepšie, keď trochu povyrastú a budú môcť napr. na prázdniny k prarodičom. A taktiež závisí od dieťaťa, aké je náročné. Starší syn vyžaduje dosť pozornosti, tak som zvedavá na mladšieho.
 
 fotka
tequila  2. 3. 2021 16:39
sranda, ako vsetci starneme a zazivame rovnake pocity, o akych sme dovtedy len pocuvali od starsich a nevedeli si ich predstavit na vlastnej kozi (alebo sme prisahali, ze nam sa to nestane)
 
 fotka
peculiar  3. 3. 2021 22:55
@tequila hej, každý si na to asi musí prísť sám, niektoré skúsenosti sú neprenosné.
Napíš svoj komentár