Pred pár dňami sa ma ktosi spýtal, ako dlho sa venujem písaniu. Ihneď sa mi vybavil tak trochu nevšedný príbeh s mnohými súvislosťami k tomu. Úplne spontánne som sa tak rozpísal, až vznikla odpoveď nie práve najstručnejšieho formátu. A keďže v tom príbehu hráš jednu z hlavnejších úloh práve ty, Birdz, rozhodol som sa podeliť oň s tebou.




V predošlom článku som zmienil, že čítanie kníh je jednou z mnou zanedbávaných činností. Na to teraz nadviažem.

Ako malé dieťa som čítal celkom rád. Často ma bolo možné zastihnúť ponoreného do nejakej encyklopédie či atlasu. Ako väčšina detí, rád som mal aj fantasy. Avšak rodičia ma tlačili do čítania aj vtedy, keď sa mi z krátkodobého hľadiska práve nechcelo. Často sa im málilo, koľko času venujem knihám. Postupne som tak na ne zanevrel.

Obdobie osemročného gymnázia môjmu vzťahu k slovenčine veľmi neprialo. Nebavila ma. Nie nejako výnimočne, mňa totiž vtedy škola celkovo veľmi nebavila, bohužiaľ. Diktáty boli pre mňa plavbou v červenom mori. Povinnú literatúru som z drvivej väčšiny ignoroval. Len pri slohoch sa mi párkrát ušlo trochu pochvaly. Slovenčinárka ma nemala veľmi v láske, vlastne celkom pochopiteľne.

Len občas, keď sa mala zahrať nejaká scénka, rád som sa podieľal na jej scenári. A potom, v neskorších rokoch, keď vznikol divadelný krúžok, tiež som sa tam našiel viac pri výpomoci so scenármi než v samotnom hraní.




Po maturite čakal divadlo koniec. Slohové príležitosti, ktoré z času na čas ponúkali jazykové predmety, si tiež vzali jednosmerný lístok do minulosti. Ľúto mi bolo tohto aspektu budúcnosti. O to viac, že vo mne pomaly rástol záujem o písanie: lákalo ma vyskúšať si, aké to je, uverejniť svoje myšlienky a zážitky zo života.

Bolo to krátko pred maturitou, keď som sa sem zaregistroval. Birdz som poznal už dlhšiu dobu od pár ľudí zo školy, len ma dlho odrádzal tým, ako emo sa navonok javil. V druhom slede, nie práve najpríjemnejšie na mňa pôsobilo vystupovanie všelijakých pseudointelektuálov, na ktorých som tu po registrácii natrafil. Nič lepšie som však nenašiel. A predsa len, v tých časoch to tu pôsobilo pomerne priateľsky.

Ak si dobre pamätám, to písanie by mi dlho nevydržalo a zrejme by som po pár týždňoch v tichosti odtiaľto zmizol. Náhodou sa však objavila ponuka, aká sa neodmieta – oslovili ma ľudia z vtedy sa obnovujúcej redakcie Časáku (vtedy sa volal Maslo), či sa k nim nechcem pridať. Podmienky neboli náročné: napísať asi tri články, ktoré bude možné zverejniť a zaslať návrhy tém, ktorým by som sa chcel v ďalších článkoch venovať. Podarilo sa, vzali ma.

Na tri a pol roka som sa tak stal pravidelne publikujúcim redaktorom. Niekoľkomesačné obdobie dokonca aj fotoreportérom. Ale to len z núdze, keď sme práve žiadnych fotografov nemali. Začínal som v rubrike „Celý teen svet“, no zakrátko som si uvedomil, že viac by ma napĺňalo robiť hudobné redaktora. Po polroku sa mi naskytla príležitosť preradiť do hudobnej redakcie, kde som napokon nadobro zakotvil.

Veľkým plusom pre mňa a zároveň nevyhnutnosťou pre Časák bolo, že sme tam mali korektorku, vďaka čomu som bol intenzívne konfrontovaný so svojimi jazykovými nedostatkami a rovnako intenzívne som musel pracovať na ich odstránení.

Veľmi ma mrzelo, keď sa s koncom roka 2012 pozastavila činnosť Časáku. To aj napriek všetkým tým polenám, ktoré nám vrchnosť hádzala pod nohy. Dokonca aj napriek frustrácii, ktorá v nás všetkých rástla, keď sme podávali konštruktívnu kritiku a ochotu viesť tu veci k lepšiemu, no odpoveďou nám bola len arogantná ignorancia.

Popri práci hudobného redaktora som nadobudol množstvo zaujímavých kontaktov. Tak došlo napríklad aj k tomu, že ma hlavná organizátorka jedného dnes už neexistujúceho festivalu oslovila s ponukou písať im propagačné texty. Bezodplatne. Spolupracovať na niečom takom bolo super aj bez finančnej odmeny.




So súkromnou tvorbou to bývalo biednejšie. Medzi 18. a 21. rokom som sem sporadicky niečo pridával. Kopu vecí mám poskrývaných, no pár zaujímavých kúskov by som možno vedel vylovil. Napodiv, práve z tohto obdobia nájdete v mojom blogu článok, ktorý je doteraz (opravte ma, ak sa mýlim) piatym najohviezdičkovanejším na Birdzi.

Potom však nastali tri nemé roky, v priebehu ktorých som sem takmer ani nechodil. K písaniu som sa vrátil až po ukončení vzťahu, v priebehu ktorého chuť písať vôbec nechodila.

S odstupom času si tento návrat pochvaľujem – nikdy predtým ma písanie natoľko nebavilo. V hlave sa mi neustále vytvárajú nové a nové nápady, kopu vecí mám rozpísaných. Už len dokázať ich vždy aj dotiahnuť do konca a budem nadmieru spokojný. Predsa len, trochu ma to v tej hlave zaťažuje, pokým to nie je dokončené.

O snahe znovu rozbehnúť vlastné divadlo som sem už párkrát písal. Žiaľ, zatiaľ ide o snahu viac neúspešnú než úspešnú. Flintu do žita však ešte nehádžem. Aj tým scenáristickým nápadom chcem dopriať, aby mohli uzrieť svetlo sveta.




Ako by som to zhrnul... Vidíš, Birdz, čo si to spustil? Vďaka ti!

 Vyznanie
Komentuj
Napíš svoj komentár