Jedna zo všedných decembrových konverzácií o blížiacich sa sviatkoch. Medzi rečou spomeniem, že mám rád Vianoce.

„Prečo?“ v reakcii padne otázka.

Neviem zo seba dostať nič zmysluplné. A to ani neskôr, hoc hútam usilovne. Neostáva iné, len pripísať to snahe o pozitívny prístup. Lenže takto? Plytké.

Veď čím reálne boli pre mňa Vianoce do tohto bodu?




Na tomto mieste stáli ťažké a rozsiahle odseky o ľuďoch, ktorí by si teoreticky mali byť najbližšími, no niekedy sú si akurát tak najškodlivejšími. O rodine. O minulých (nie len) Vianociach s nimi. Vynechám ich. Neoplatí sa v nich znovu vŕtať.




Trochu dávnejšie, asi začiatkom novembra, spýtala sa ma jedna kamarátka, či sa opäť chystám spraviť u seba predvianočnú párty. Veci bežne riešim dlho vopred, takže otázka nebola od veci, ale ak mám byť úprimný, nič také som nemal v pláne. Vlani som síce o tom čase niečo organizoval, ale nešlo až tak o vianočný čas, len sa mi zachcelo spraviť párty s pestrým a kreatívnym programom. Vždy, keď som mal k dispozícii vhodné priestory, bavilo ma organizovať akcie rôzneho druhu.

Ani teraz by nebol problém s priestormi, takže keď sa objavil záujem, rozhodol som sa mu vyhovieť. Vybral som vhodný termín a pozval pestrú zmes sebe blízkych ľudí. Môj plán bol jednoduchý – spravíme si punč či varené víno a zahráme sa nejaké spoločenské hry. Počet tých, ktorí prijmú pozvanie, som si očakával niekde v pokojných vodách jednociferných čísel.




Viacerí sa nadchli. A ďalších naštartovala ich nadšenie. Vymysleli tajného Santu. Chystali sa priniesť stromček a vyzdobiť ho, len sa akosi stratil. Ochota pomáhať s prípravami ďaleko prevyšovala dopyt. Účasti dvoch zabránili nečakané udalosti, no aj tak sa nás napokon zišlo trinásť.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že z toho vznikne niečo také pekné. A už vôbec nie, že niektorí začnú sami od seba rozmýšľať nad detailmi ďalšieho „ročníku“.

Mám novú tradíciu. Zhodou okolností, pre mňa oživujúcu Vianoce. Prišla nečakane a rovno sa stala jednou z najmilších vecí, aké sa v mojom živote objavili. Rozum mi ostáva stáť nad tým, čím som si zaslúžil takých srdečných ľudí. A aj keď niektorí z nich odídu – keďže priatelia sa bežne vydajú vlastnou cestou, inam, bez ďalšieho prieniku v časopriestore –, aj tak budem z toľkej láskavosti v nemom úžase. Takíto ľudia sú jednou z definícií šťastia.




Odpustite mi klišéovité nasadenie tohto priania, však ono sa netýka len práve načatých sviatkov. K šťastiu, úspechom a zdraviu, vám všetkým by som rád poprial, aby ste netrpeli deficitom takýchto krásnych ľudí vo svojich životoch, a zároveň, aby ste sami dokázali byť týmito ľuďmi pre druhých. Nech je nám na tom svete spolu veselšie.

 Úvaha
Komentuj
 fotka
peter151  24. 12. 2016 19:54
Krasny zazitok take ja nikdy nezazijem
 fotka
antifunebracka  25. 12. 2016 07:45
Jéj, to znie ako super akcoška!
 fotka
kuko1965  23. 4. 2017 03:51
Krásne prianie na záver. Ďakujem. Kiež by som vedel byť takým anjelom pre tých, ktorých stretnem.
PS: Dodnes mám výčitky svedomia z ranej mladosti, keď som neznalý veci, ušiel od kamarátky čo mala absťák. Neskôr mi povedala, že vtedy túžila len po tom, aby ju niekto držal za ruku... mohla sa tých drog (možno) zbaviť už vtedy.
Prajem požehnané Vianoce. (Aj keď je dnes apríl.)
Napíš svoj komentár