„Ach, Dáša, vážne neviem, či je to dobrý nápad,“ s posledných síl jej vzdorujem.

„Už sa z toho nevyvlečieš, moja milá,“ rázne odmietla dať priestor akýmkoľvek pochybnostiam. Nedovolila by som si teraz z toho vycúvať, dobre to vedela.

„Poznáme sa ešte len dva mesiace a už sa máme spolu...“ opäť raz konštatujem svoju zarazenosť nad tým, čo sa chystáme spraviť.

„Sranda, ten čas ti predtým až tak nevadil,“ podráždene okomentovala.

Zahanbila ma. Radšej som zmĺkla.

Uprene sa na mňa zahľadela. Zhlboka si vzdychla. Zmiernila tón a s predstieranou vážnosťou položila otázku: „Ako dlho by si ešte chcela čakať? Koľko času je podľa teba primeraná doba na takúto vec?“

„Po...“ v mysli som sa pustila do pátrania po odpovedi, „troch mesiacoch...,“ uvažovala som nahlas, neprezieravo.

„Mesiac hore-dole,“ neváhala ani sekundu, „ten tomu sotva nejako pomôže,“ aby pochovala moje slová. Snažila sa pritom tváriť ako starostlivý a skúsený radca.

Už-už som otvárala ústa pre námietku. „Prestaň sa už konečne chytať slamiek, veď tam budem s tebou,“ predbehla ma. „Nenechám ťa utopiť sa,“ s láskavým úsmevom dodala.

Usmiala som sa. Odzbrojila ma, definitívne.

„No konečne úsmev!“ opätovala mi tiež jeden úprimný. „Pozri, poznám ho lepšie než ty,“ energicky nadviazala, „myslíš, že by som ťa na to nahovárala, keby to bol nejaký blbec?“

Prikývla som na znak súhlasu s jej slovami. Neostávalo mi iné, len sa zahanbene pousmiať nad všetkými tými drahotami, ktoré som okolo toho zbytočne narobila.




Pravdaže, ešte nejaký čas som horekovala, veď dôvodov pre robenie si starostí pri takejto veci sa vždy dá nájsť mnoho: Čo keď nebude taký, akým dojmom pôsobí? Alebo naopak, čo ak bude sklamaný on zo mňa? Ach, tieto letné horúčavy, človek sa spotí aj v kľude. A oholiť sa nesmiem zabudnúť...

Našťastie, vždy keď v mojej hlave skrsol nejaký z takýchto malých požiarov, celkom rýchlo sa mi ho podarilo uhasiť.

Dlho bol zadaný a ktovie, teraz zaváham, vzápätí sa ho možno iná ujme. Nie je to síce žiadny Edward Cullen, no rozhodne má niečo do seba.

„Stojí ti to zato, dievča!“ naberala som odvahu pred zrkadlom v deň D.




Kým sa za oknami premietala krajina, Dášine ústa len mleli a mleli. Vzdušné zámky nimi stavala. Celá vzrušená bola z toho dohadzovania. Milé, lež časom trochu otravné.

„Bratislava hlavná stanica,“ zazneli posledné slová z reproduktora. Začalo posledné brzdenie.

O chvíľu je to tu. Naše prvé stretnutie.




Za styčný bod sme si určili hlavný vchod pred staničnou budovou. Vystúpiť z preplneného vlaku, prejsť podchodom, cez vstupnú halu... Prišlo mi to celé ako večnosť. Aby som predišla stresovaniu, zadala som do mysľodžuboxu požiadavku na nejakú pokojnú skladbu. Pustila sa klasika. Nevedela som si spomenúť na názov ani autora, ale nemala som potrebu to riešiť. Azda Mozart.

Fungovalo to. Keď sme sa zvítali, bola som v maximálnej pohode. Akoby som práve len tak, úplnou náhodou, stretla starú známu blízku dušu. Napadla mi otázka, koľko asi rokov všedného poznania sa vyrovná dvom mesiacom intenzívneho spoznávania.

„Moment... Čo tá šiltovka na jeho hlave?“ začudovala som sa takmer hlasom. Pieseň v hlave razom preskočila do iritujúcej pasáže. Veď všetky fotky na sociálnych sieťach som mu prezrela a na žiadnej z nich nemal šiltovku, za to by som aj ruku do ohňa dala. A ešte ju má aj podivne krivo nasadenú. Za tým bude niečo nekalé. Ja som to vravela, dva mesiace sú málo!

Vedela som, že takým gestom nezapôsobím práve najlepšie, ale nevedela som sa tomu ubrániť. Pritiahla som k sebe Dášu a šepla jej do ucha: „On nosí šiltovku?“

„Tú má od bývalej, stále ju mal na hlave, kým bol s ňou. Myslela som, že práve preto ju už nenosí,“ reagovala začudovane.

„Čo si to šuškáte, dievčatá?“ oslovil nás milo.

Nevedela som sa rýchlo vynájsť. Ešteže Dáša vie takéto situácie s ľahkosťou uhrať. „Ženské veci, to by ťa nezaujímalo,“ zahovorila neškodným hláskom.

„Prečo nosíš šiltovku tak... Divne?“ spontánne to mňa vyšlo.

Oboma rukami, veľmi opatrne, sňal si ju z hlavy a držiac ju pred sebou sa na ňu zapozeral. Chvíľu pôsobil veľmi zádumčivo, až napokon spustil: „Túto šiltovku mám na pamiatku od svojej bývalej. Veľa sme toho spolu zažili. Ale odkedy sme sa rozišli, nedokážem ju už nosiť tak ako som ju nosieval vtedy.“

Nevedela som, čo k tomu riecť. Okamžite sa mi vynorila jedna naša konverzácia, keď som sa ho pýtala na detaily ohľadne jeho bývalej a on mi statočne podal ten neveselý príbeh. Hoci sa ma to nijako netýkalo, dotklo sa ma, ako sa k nemu zachovala.

Po chvíľke spoločného ticha si povzdychol a položil ju naspäť. „Takto som ju tu zvykol čakať na stanici,“ šepol sťaby pre seba.

Vyzeral zronene. Cez internet to možno dokázal ľahko skrývať, no naživo som ho prekukla. Och, tak ma to celé s jeho bývalou znovu zamrzelo. A ja nešikovná som nechtiac ešte načala túto tému. Preto mi ani nevadilo, keď sa potom o nej rozrozprával viac. Spustila som to, nebolo by teraz pekné nenechať ho vyrozprávať sa.

Dáša to však brala celkom opačne. Zjavne mala iné predstavy o priebehu nášho stretnutia. Nenápadne sa snažila zmeniť tému, no neúspešne.

„Odpadni!“ šepla mi do ucha keď bol zahľadený do neba pri jednom zo svojich monológov.

„Čo?“ nechápala som, o čo jej ide, ani či som vôbec dobre rozumela.

„Odpadni. Uvidíme čo spraví,“ snažila sa stručne objasniť, avšak stále tým nedocielila chápajúci výraz v mojej tvári. „Nech vieme, či to má potenciál,“ dodala.

Konečne mi doplo. Mala pravdu, chcelo to nejaký katalyzátor. Obzrela som sa vôkol seba, rozmýšľajúc nad vhodnou pristávacou plochou. Lenže všade tvrdá zem... Dášin štuchanec lakťom ma náhle prerušil – Dáša si šla krk vykrčiť, čo mi hlavou naznačovala, že tou pristávacou dráhou mi má byť on. V duchu som musela hneď vyznamenať jej výmyselníckeho ducha. Veď ma, darebák, ani neobjal na privítanie, jasné, potom musí zvládnuť moje omdletie.

V stotine sekundy som si premyslela, ako to spravím. Podišla som k nemu, pristavila sa pri jeho boku. A vykonala svoj životný herecký výkon.

Nestihla som sa ani zamyslieť nad tým, aký bolestivý by mohol byť dopad, ak by ma nezachytil on. V momente ma držal vo svojej náruči. A utiekol so mnou preč. V hlave sa mi strhla Búrka, už som sa rozpamätala na Vivaldiho Leto.

Som zvedavá, aké pokračovanie bude mať tento príbeh. Hádam sa len vybral k sebe a nie do nejakej nemocnice.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
tomkov  29. 11. 2016 00:44
Posielam veľa bozkov na líce, ďakujem krásne (rozhodne mi bolo jedno, že na mňa nečaká Edward Cullen).
 fotka
raniya  3. 1. 2017 11:58
Celkom fajn článok, páčil sa mi ľahký štýl, aj si ma pobavila, celkom som si vedela predstaviť dve mladice, ako idú na stretko a tie ich rozhovory...
 fotka
nicmanenapada  3. 1. 2017 12:19
@raniya som rád, že sa páčilo, ale, ach, ja som on, nie ona
 fotka
raniya  3. 1. 2017 12:22
Aha, sorry, som to brala automaticky, keď je to z pohľadu baby. Prepáč.
 fotka
nicmanenapada  3. 1. 2017 12:25
@raniya to je v pohode, mňa si tu kvôli môjmu nicku odjakživa mnohí mýlia s dievčaťom
Napíš svoj komentár