Hltal som slová do poslednej chvíle. Konečná, autobus zastavil. Do pamäti som si uložil číslo aktuálnej strany a vzápätí knihu zavrel. Druhou rukou som zdvihol ruksak s krehkou plnkou a pobral sa von.

Pristavil som sa hneď pri najbližšej lavičke – pred posledným úsekom na ceste domov ma čakala menšia reorganizácia vecí, ktoré mi cestou robili spoločnosť. Vyťahujúc sadeničku jahody, potvrdili sa moje obavy, že pred chvíľou kúpené črepníčky sa v ruksaku môžu ľahko prevrátiť. Vytiahnem preto aj zvyšné dva, reku ponesiem ich radšej v rukách. Prázdno, ktoré po sebe zanechali, plánujem zaplniť knihou...

„Prepáčte,“ s nesmelým úsmevom na perách mi do toho spoza chrbta vstúpi staršia pani, „ak môžem na chvíľu vyrušiť, o čom je tá kniha, ktorú ste čítali v autobuse.“

Otázka ma zaskočila, ale len v dobrom – podvedome som totiž predpokladal nevyžiadané núkanie viery či nejakého svetonázoru.

„Je to o pohorí Tribeč, čo je pri Nitre... O ľuďoch, ktorí v ňom zmizli,“ odpovedám bez zamyslenia.

„Tento Karika, práve dávali v rozhlase o ňom dnes či včera,“ pani mi objasní svoj záujem. „A z čoho ten príbeh vychádza?“

„Tvári sa to, že zo skutočných udalostí. Mnoho odkazov na všelijaké dokumenty a stránky je tam uvedených. Ale ako je to naozaj, som si neoveroval. To až keď dočítam,“ odpovedám jej najúprimnejšie ako viem.

„To je pekné, že aj niekto z mladých ešte takto číta. Ja mám troch vnukov a tí len počítač... Tých len elektronika zaujíma.“

Keďže ja knihám rozhodne veľa nevenujem, zdá sa mi tetuškina pochvala prehnaná a ujme sa ma potreba objasniť jej, ako sa vec v skutočnosti má: „Ja som sa k tomu dostal len náhodou – bol som v tam na jednej túre a keď som sa potom pýtal kolegýň, ktoré z okolia Tribeču pochádzajú, či sa tam oplatí ísť aj na ďalšiu túru, jedna z nich ma zarazila odpoveďou, že ona by sa bála. Nechápal som prečo, tak ma oboznámila s touto knihou a keďže ju mala práve so sebou, rovno mi ju požičala. Baví ma to čítať najmä preto, že sa tam píše aj o tých miestach, kde som bol. Inak by som sa k tomu asi nedostal.“

„A študujete?“ po ďalšej pochvale pozmení tému.

„Nie. Pracujem. Už som doštudovaný.“

„Humanitný smer?“

Pokrútim hlavou: „Prírodovedno-technický.“

„Aj tak dobre.“

Zazdal sa mi v jej hlase drobný náznak sklamania, no keďže som si ho narýchlo nevedel nijako vysvetliť, nechal som to tak. Beztak milá pani už ďakovala na rozlúčku.

Poprial som jej pekný deň a ujal sa vecí vyčkávajúcich na lavičke.

„A prepáčte,“ vzďaľujúc sa nečakane dodala.

„Začo?“ v zaskočení som nechtiac svojej myšlienke dodal hlas. „Rado. Aj nabudúce!“

 Denník
Komentuj
 fotka
deravyvlas  21. 4. 2017 21:44
Mňa úplne fascinuje, že celý život bývam relatívne blízko Tríbeča, aj keď bližšie k Pohronskému Inovcu, ale o týchto záhadných udalostiach som prvýkrát počula asi 4 mesiace dozadu... inak fajn blog
 fotka
primitiv  21. 4. 2017 21:51
@deravyvlas Máš jediné šťastie, že si tam nebola, keď bol klaster aktívny...
Inak, pridávam sa, pekný blog
 fotka
mielikki  21. 4. 2017 22:08
Náhodné tety sú super!

Vlani či kedy v lete som takto čakala na Trnavskom mýte a tiež ma takto nejaká oslovila s tým, že som sa zľakla, že zas niekto ide na mňa vybaliť podozrivo dojemný príbeh a pýtať peniaze.
A ona mi len pochválila vejár a chcela vedieť, kde som ho kúpila. A ja som jej nevedela poradiť, lebo som ho dostala :/
 fotka
nicmanenapada  26. 4. 2017 12:27
@deravyvlas @primitiv vďaka
A teda ani ja som o tom nikdy nepočul - až potom, čo som tam teraz v marci bol.
 fotka
antifunebracka  11. 7. 2018 17:14
Ale tá kniha je len mystifikácia
Napíš svoj komentár