Pred chvíľou som videla tetu čo sa podobala na moju mamku a prišlo mi z toho tak smutno že som sa rozrevala....
Pripadam si ako úplný labilny hovad.
Mala by som navštíviť terapeuta čo sa špecializuje na úmrtia blízkych.
Pripadam si ako úplný labilny hovad.
Mala by som navštíviť terapeuta čo sa špecializuje na úmrtia blízkych.
Komentuj
3 komenty
2
je to uplne normalne.... ked Matko zomrel (mala som 12) tak som plakala kedykolvek som si nanho spomenula, nemohla som vyslovit ani jeho meno a ked som videla niekoho co sa na neho podobal na ulici či v serialy plakala som aj niekolko hodin.... alebo, to som este chodila na silu na spovede - bol tam fararko co poznal moju babku a mna a začal niečo jebat ze kazdy mame svoje hriechy a treba ziadat o vykupenia a prosit o odpustenie hriechov inych - ktory su uz mrtvy, cize za Maťka, kedze on uz ziadat o odpustenie nemoze o__o ...a podobny shit... som s hysterickým placom vybehla z kabinky, babku nechala v kostole a utekala cez cele mesto sa schovať niekde... toto najsilnejsie obdobie trvalo 7 rokov kym som sa ako tak s tym vyrovnala... nie si labilny hovad a fakt si to nehovor. Strata extremne blizkeho cloveka je neskutocne narocna zalezitost :/
3
@lawey Jj to mne keď babka ako malej rozprávala že môj brat je anjelik a dalsie náboženské srandy tak som sa vždy rozrevala.
Take veci by sa deťom hovoriť nemali!
Take veci by sa deťom hovoriť nemali!
Napíš svoj komentár
ja som niekedy plakal aj po sne, že mi niekto blízky zomrel