Posledný májový týždeň ma čakajú chvíle, na ktoré som sa mal podľa slov niektorých mojich pedagógov celý rok vytrvale pripravovať.

Ja som namiesto toho chodil do kina, na prechádzky a ak mi tie dni úplne preskakovalo tak aj športovať. Netvrdím, že by moji spolužiaci boli o poznanie lepšie, ale našli sa aj slabé povahy, ktoré sa už od septembra pripravovali z hodiny na hodinu, zo dňa na deň. Chvíľami mi pripomínali toho Moraváka, ktorý bol v Básnikoch spolužiakom Štepána. Aj jeho hláška: „Klííííííííííííd !“ sa stala veľmi populárnou.

Tak isto netvrdím, že som sa celý rok neučil to nie. Dovolím si dokonca povedať, že mám obstojné znalosti zo Slovenčiny ( 50% spisovateľov, ktorých preberáme mám prečítaných ) a z Angličtiny ( vďaka mojej učiteľke ). No aj tak žnem jeden úspech za druhým. Akoby stačilo iba lusknúť prstom, všetko po čom som kedy túžil sa mi pomaly, ale iste začína plniť. Len aby sa to všetko nakoniec nejako naraz nepokazilo tak, ako tvrdí jeden z Murphyho zákonov. „ Veci, ktoré sa môžu pokaziť, sa pokazia za sebou v tom najhoršom možnom poradí. “ Naučených mám asi polovicu otázok zo Slovenčiny, naučenú celú Anglinu a polku Dejepisu. Z NOSky som sa ešte nenaučil ani mäkké f!

Neviem čím to je, ale na to, že o mesiac maturujem som úplne kľudný. Ako by som len končil ďalší obyčajný školský rok. Aj teraz. Sedím pred počítačom a namiesto učenia mi tu hrá Lojzo zo svojou Ančou drahou ako Volvo, vylievam sa tu zo svojich vnútorných pocitov, idem s kožou na trh. Na stole ma pritom čaká kniha z Dejepisu, ktorú by som mal do zajtra prečítať minimálne do polovice. Ja nič. Som kľudný, možno už to hraničí s ľahkovážnosťou. Pritom stojím pred finále.
Osem rokov som sa snažil zdolávať tie najvyššie hory, učil vkladať ruky do správnych škár, prekonávať tie najväčšie prekážky. Teraz som tu - stojím v základnom tábore. Čakám či mi niekto nezhodí z vrchu pomocné lano. Vyzerá to tak, že teraz je to už len na mne. Ak sa na tú najvyššiu horu akú som kedy videl vyštverám – uspejem. Potom mi budú všetci gratulovať a hovoriť, že to aj tak bola iba formalita – teda vrelo v to dúfam..

Zodpovedne prehlasujem, že odteraz si vstupujem do svedomia. Zatiaľ čo som sa doteraz som vyčkával na pomoc niekoho iného, tak teraz idem na to. Zapnem si skoby, pripevním laná. Idem na to! Držte mi palce!

PS: Ale 30. apríla si ešte s partiou zagrilujeme. Všetci ste pozvaní sa skromnú barbecue párty pri príležitosti výročia vstupu SR do Európskej únie. Aj keď si myslím, že sme radšej mohli vstúpiť do h....
Pekný deň.

 Blog
Komentuj
 fotka
galinka  23. 4. 2007 21:14
Tak sa aspoň utvrdzujem v tom že nie som sama...

Jediný predmet na ktorý sa pomerne zodpovedne pripravujem je informatika...

Asi by som si tiež mala konečne vstúpiť do svedomia...
Napíš svoj komentár