sa mi točí hlava, neviem či z vína či z teba, za chvíľu ma dobehne tá vina, že zas mi šibe, zas vymýšľam, balím palaciny so špenátom, radšej mi ubal jedného, druhého, nech môžme zbaliť jeden druhého, lebo sú tu trošku bariéry, trošku prekážky, veď rôčky hode-dole, čo tam po nich, nechajme to tak, preskočme to, zabudnime na čas, priestor, časopriestor, nechaj to uletieť, odplávať, zutekať, hlavne nenechaj mňa utiecť, drž si ma tu pri sebe, pevnejšie, ešte viac viac viacej, nemaj strach, že sa rozpadnem pod toľkým tlakom teba, seba a mojej krehkosti či rozkošnosti, neviem, čo to presne je, čo vo mne vidíš, čo vidia všetci, možno si len namýšľajú a vidia neexistujúce, a raz sa pod tým asi ozaj rozpučím, ale určite nie hneď teraz, takže pokojne ma stisni stlač koľko vládzeš, schovaj ma pred svetom sukou, nech sa cítim tak dobre ako vtedy, tak bezpečne, izolovane od neho, tak maličká chránená, nech som ešte menšia než zvyčajne a to som už i tak dosť piccolo, presnejšie stošesťdesiat jedna celá dva centimetra, ak by si chcel vedieť, ale šak super, baví ma pobehovať v dvanásť centimetrových opätkoch a hrať sa na velikú, dospelú, ha ha ha, dospeláčky asi vedia trochu lepšie miešať cesto a asi sa trošku menej hihňajú, ale keď ja vlastne nezvládam nič inakšie než sa chichúňať a potom sa rehotať na plné kolo ako ujetá a ráno ďalšie a ďalšie kolo, chcem ešte, nechoď ešte, lebo
ja
ostávam.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár