V poslednom čase som sa strašne zamiloval do komixových adaptácií, obzvlášt od tvorcov DC comics. Človek by si myslel, že obdiv k maskovaným hrdinom a antihrdinom ho prejde niekedy okolo 18teho roku života a mňa po 20tke naopak začal brať. Stále nad tým rozmýšľam, čo je na tom také úžasné, že tieto príbehy, ktoré sa stali súčasťou americkej kultúry 20. storočia dokážu tvorcovia pretransformovať na absolútne blockbustre, ktoré prilákajú do kina aj európsku časť divákov. Tri roky už objavujem DC univerzum a vždy sa dozviem niečo nové, je to ako iný svet, no aj napriek tomu sú v ňom stopy reality. Kde sa teda končí film a začína realita?

Keď sa pozrieme na základnú kostru príbehu, vždy ide o boj dobra so zlom, je to ako z rozprávky, ale myslím, že v bežnom živote sa vždy stretneme s niekým, kto je zlomyseľný hajzeľ alebo naopak tak dobrý, že sa narodil aby ho tí druhí mohli zhltnúť (ako napísal E. Zola v jednom románe). Maska na tvárach, ktorá skrýva identitu hrdinov je akási metafora, symbol pretvárky, skrývania pravého ja, ktoré potrebuje byť zahalené, aby sa nestalo niečo tým, ktorých sa snaží hlavný hrdina držať v bezpečí. Kto z nás nemá nejaké tajomstvo, aby uchránil svojich najbližších pred niečím, čo by ich mohlo raniť? Každý má svoju masku... malé klamstvo, ktoré držíme v sebe s najlepšími úmyslami.

A čo tie trápne dialógy, ktoré sem tam z tých filmov len tak sršia? Vari sme sa neocitli aj my niekedy v spoločnosti, kde sa niekto sentimentálne rozplýval alebo chrochtal bláhem alebo horel nenávisťou a jeho reč sa zrazu prispôsobila nálade, ktorou ovplýval? Mám pocit, že komixové adaptácie sú rovnako podobné realite, ako bežné drámy, akurát divákovi treba viac fantázie aby si symboliku vysvetlil.


Vždy sa ale snažim z filmov a seriálov vytiahnuť si nejakú pozitívnu správu a ak to zo mňa má spraviť lepšieho človeka, tak ju aj nejakým spôsobom aplikovať do svojho života. A to čo som si všimol na všetkých komixovkách je, že hlavný hrdina ale ani antihrdina či "padouch" nikdy nepracuje sám, inak zlyhá. A presne v tom období, keď som s komixovkami začal, som sa nejako "uzavrel" svetu aby som chránil seba aj ostatných a snažím sa svoje činy robiť sám. Ale akosi - nestíham, zlyhávam, topím sa... z posledného seriálu si teda odnáša túto pozitívnu správu -







ale ktovie, či sa mi ju podarí vyplniť a či to nebude ďalšie zlyhanie. Z játrivých rán sa človek ťazko hojí. Je na čase založiť si svoju masku a začať hľadať tých správnych ľudí, pretože aj keď človek zlyhá, budú tu, aby ťa podržali...




 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár