Spal som strašne dlho a cítil som sa ako omráčený. Končatiny som mal ako z olova a krútila sa mi hlava. V celom byte bolo ticho, ako keby som bol jediným človekom na svete.

Včera zomrela pani S. ..ako ďaleko je asi teraz odo mňa? Šla vyvenčiť svojho psa a našiel som ju na schodoch.
Poznám ju odkedy som sa prisťahoval, ale teraz to bolo prvý raz, čo som sa jej pozrel lepšie do tváre. Predtým to bola len pani S. Teraz..teraz som videl vrásku nad nosom, znamenie častého zadumania sa a úporného rozmýšľania...upracovanú ruku so suchou kožou, ktorú som jej držal.. Zrazu sa tam zišlo viac ľudí a všetci sme čakali na sanitku.
Pani S. mi zovrela ruku silnejšie a v jej očiach svietila poodieraná žiara. Potom zomrela.

Desí ma to. Nie to, že zomrela. Ale to, čo som zistil. Všetci žijeme s tým, že v niečo veľmi dúfame. Chceme lepší život, lásku, peniaze, úspech, slávu alebo len niečo, čo nás spraví štastnými.. a túžobne očakávame, že to príde. Robíme pre to všetko, alebo veríme, že to zrazu len tak príde... Možno o 10 rokov, či o dva..tri..a čo keď už zajtra?
Tá žiara nádeje je v očiach slabšia údermi osudu až častokrát vyhasne v bezodnom mori smrti a postaví nás do nekonečného radu ľudí, ktorí verili a dúfali celý život kým zomreli.. Väčšina sa totiž nedočká.
Toto ma desí.

 Úvaha
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
zuzanne112  26. 12. 2007 20:56
pekný blog
2 
fotka
tatianka  26. 12. 2007 22:19
teraz to zacina desit aj mna
3 
fotka
ladokoz  27. 12. 2007 00:16
A preto je život taký krutý a krásny. Nikto nevie na čo je a predsa ho žijeme. Možno, že jeho zmysel je v tom, že nemá zmysel. (Alebo v tom, že každý má iný zmysel života.)
4 
fotka
thiness  27. 12. 2007 23:24
Nie je možné! Ja som sa vážne dožila tvojho ďalšieho blogu?

Ale stálo za to čakať od leta až do teraz. Vážne pekné
Napíš svoj komentár