za oknom vždy to isté ráno.
Mreže zo skla, pohodlie a istota,
sloboda nezaslúžená hodnota.
Opraty som pustil z rúk,
na pomedzí môj osud.
Uteká sám zabudol čosi,
na ceste dobitý, bosý.
Po búrke, v bleskurýchlom slede
polomŕtvy, sám a v šere.
Nedýcha, lež slobodne drieme,
duša človeka.
A keď slová rušia,
sama samučičká duša,
z vnútra o čosi sa pokúša,
mlčí...
Ticho ešte väčšmi,
omotáva plané reči,
keď bezvučne šepoce:
„Čo za stvora tebou moce.“
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár