Raz v novinách upútal moju pozornosť článok o dvoch nerozlučných kamarátkach, doslova kamarátkach na život a na smrť. Namiesto do školy sa vybrali na strmý zráz, chytili sa za ruky a skočili do prázdna rozprestierajúceho sa pod nimi. Článok obsahoval, ako ináč, stručné vyjadrenia ich rodiny a spolužiakov - nik nechápal, ako to mohli urobiť - veď mali dobré rodinné zázemie, v škole boli síce tichšie, avšak nikomu nerobili napriek. A predsa...

Moji rodičia, podobne ako väčšina dospelých, to odsúdili ako „bláznivý počin nerozumných pubertiačok“, avšak ja som im rozumela. Nie vždy je ľudské srdce schopné znášať dennodenné napätie v duši, s ktorým sa nemožno len tak zveriť hocikomu, pretože nie každý by to pochopil. A keď už srdce cez slzy a žiaľ nevidí iného východiska, vyberie sa tou najkratšou cestou, očakávajúc... Čo očakávajúc? Zázrak? Záchranu v poslednej chvíli? Že až potom si tie skazené duše, ktoré mu ubližujú, uvedomia, čo spravili a zmenia sa? Naivné a nezvratné rozhodnutie.

Pri čítaní článku mi srdce zvieralo ako špongiu, čítala som ho znova a znova a možno v kútiku duše aj vzdávala hold tým nešťastniciam, že sa odhodlali ukončiť to trápenie. Ja by som to nedokázala. Zároveň mi však v hlave lietali milióny myšlienok - môcť tak vrátiť čas, isto by sa našiel v ich okolí niekto, kto prežil to isté, alebo niečo podobné, kto by ich podporil, ukázal smer cesty a podržal ich, vraviac, že všetko možno prekonať... Žiaľ, oni toho človeka nenašli. Mali len samy seba. Jedna druhú. A spolu zapálili všetky práchnivejúce provizórne mosty, ktoré ich mali spájať s nesprávnymi ľuďmi...

Tak, ako som tieto mosty spájajúce mňa s ďalšími tridsiatimi ľuďmi v mojom veku spálila aj ja. Mosty, na ktorých druhej strane stáli moji spolužiaci. Ľudia, vďaka ktorým som dokonale chápala pohnútky tých dvoch úbohých dievčat, ľudia, ktorí mi vtískali myšlienky na podobné riešenia, ktoré som, našťastie, vždy včas zmietla zo stola, no na druhej strane ľudia, vďaka ktorým som tým, kým som sa postupom času stala a včas si ujasnila svoje priority...

----------------------------

Nikdy som nezapadala do triedneho kolektívu. Vždy som bola za toho divného, utiahnutého jedinca, ktorý sedí v kúte, ťažko nadväzuje priateľstvá a ktorého záujmy sú pre drvivú väčšinu nemoderné a nepochopiteľné. Keď zazvonilo na prestávku, decká sa začali naháňať, vrážali pomedzi lavice a s bláznivým smiechom do seba strkali. Ja som sedela v lavici, čítala si ukážky z čítanky a nechápavo ich pozorovala, poprípade ich okríkla, keď mi jedna z tých dobrých duší zhodila na zem peračník alebo knihy.

Niet preto divu, že pomerne skoro som sa stala terčom ich posmechu. Terčom, do ktorého si väčšina veľmi rada trafila, keď bola chuť. Dôvod? Ten sa, ako ubiehali roky, postupne menil, a aj keď sa rovnaká príčina, pre ktorú som sa stala terčom, našla aj u iných, moji rovesníci si vyvolili mňa - a tak to aj ostalo.

Ako som dospievala, nadobúdala som dar, ktorý bol pre mňa dvojsečnou zbraňou - ich hlúpe narážky som odrážala trefnými argumentmi a naučila som sa využiť slabiny toho ktorého agresora a zasiahnuť jeho citlivé miesto - žiaľ, ako vravím, bola to zbraň dvojsečná - znenávideli ma ešte viac a posledné dva roky mojich rokov na základnej škole sa situácia vystupňovala do tých najstrmších výšin.

Každý večer som v posteli zaspávala rozmýšľajúc, ako rýchlo ubehne zajtrajšok, čo budem robiť počas prestávok a voľných hodín, a len čo som nasledujúce ráno otvorila oči, moje prvé myšlienky boli venované škole - symbolu môjho vnútorného nepokoja, môjho udupaného sebavedomia a veľkého neznámeho, z ktorého temna som ako pútnik predierajúci sa tmavým lesom so strachom v srdci dúfala, že to, čo sa mi javí v jeho útrobách, nie je až také zlé, ako sa zdalo. Mýlila som sa.

So zvrašteným obočím som ráno nezabudla mame pripomenúť, ako školu nenávidím a v duchu som sa sama seba pýtala, ako dlho to budem ešte schopná znášať. Keď som podobne pesimisticky naladený výrok vypustila z úst pred babkou, so skúmavým pohľadom mi predložila protiotázku: „Robí ti niekto zle? Šikanujú ťa?“
Šikanujú ma? Nie!

Automaticky mi v mysli prebehli asociácie, ktoré sa ľuďom vybavia pri slove šikana, spôsobené čiastočne vplyvom amerických médií a filmov, v ktorých skupinka obéznych pehavých chlapcov kradne desiatu malému nepriebojnému chlapcovi s okuliarmi, čiastočne vplyvom správ z televíznych novín, ktoré sa periodicky objavujú a šokujú širokú verejnosť, ktorá slepo prehliada, že niečo podobné sa deje aj v jej okolí, až do chvíle, kým situácia nevyústi v tragédiu. „Chlapec chcel skočiť z mosta, pretože deti sa mu vysmievali pre chudobu.“ „Kamarát bodol rovesníka kružidlom do hrude.“ „Študentka spáchala samovraždu po tom, čo ju spolužiaci vyzliekli a predvádzali na nej znásilnenie.“

Bola som teda šikanovaná? Automaticky som túto možnosť v mysli pod tlakom podobných titulkov v dennej tlači zavrhla, babkinmu skúmavému zraku som, odvracajúc ten svoj, odvetila „nie“, a zmierená so situáciou, v ktorej som sa ocitla, pokorne som odkráčala na autobus do školy.

-----------------------------------

„Any? Nejdeš na wecko?“, spýtala som sa svojej jedinej kamarátky, ktorú som medzi štyrmi stenami, kde som trávila deň čo deň, mala. „Nevieš ísť sama?“, vyčítavo mi odvetila protiotázkou a nejavila najmenšej vôle vstať zo stoličky. Zaváhala som, chvíľu postála na mieste a sadla si naspäť do lavice.

Samozrejme, mohla som ísť sama. Pri troche šťastia som mohla vystriehnuť situáciu, kedy moje milé spolužiačky, takzvaná Krásna Päťka, opúšťali toalety a rýchlo, v duchu sa modliac za to, aby si nevšimli, kam mám namierené, v kabínke toalety kŕčovito zvierať kľučku na dverách a vzápätí utekať na hodinu.

Žiaľ, nie vždy som mala dostatok šťastia a keď sa dve - tri spolužiačky zapreli do dverí toalety, so súkromím som sa mohla rozlúčiť. Búrili sa vo mne hnev, zlosť, bezmocnosť a nutkanie na plač, a zmohla som sa len na výkrik na jednu z tých, ktorým robilo toľkú radosť otvárať dvere toalety. „Robí ti to dobre? Dúfam, že hej!“, zvrieskla som na Mišu, útlu brunetku s vypúlenými očami. Jej spoločníčky spustili pobavený zlomyseľný smiech a Miša odvetila: „Ani nevieš ako.“ Pohŕdavo a nechápavo som si ich obzrela, s plačom na krajíčku som skríkla: „Chudery!“ a rozbehla som sa do triedy.
Postupom času som si vypestovala výdrž a kašľúc na pitný režim, na toaletu som sa dostala až po šiestich hodinách po príchode domov. V najhoršom prípade som tŕpla, aby ma učiteľka nezosmiešnila pred celou triedou, keď som sa na toaletu vypýtala počas vyučovacej hodiny, avšak odkedy bola Beta, asociál a vyvrheľ v každej spoločnosti, ktorej aspoň trocha záležalo na morálnych hodnotách, nachytaná s cigaretou v ústach počas vyučovania, s touto jedinou možnosťou súkromia som sa mohla rozlúčiť.

A tak som sa rozhodla znášať to aj naďalej... veď čo iné mi zostávalo?

---------------------------

Jedného dňa k nám do triedy prišla nová žiačka, na prvý pohľad tiché, usmievavé dievča, čomu som sa potešila. Možno konečne spriaznená duša. V ten okamih som však ešte netušila, aká bola moja nádej zbytočná... Presvedčiť sa o tom som sa mohla už o pár dní, kedy k Simone, ako sa nová spolužiačka volala, prikvitli ďalší dvaja chalani, obaja z detského domova, a ich primitívne narážky sa razom začali do mňa zabodávať ako ihly do plátna.

Čoskoro sa mi do uší donieslo, že Simone robí veľkú radosť vyhlasovať, že som po uši zamilovaná do najväčšieho gaunera z triedy, Mateja. Mateja, ktorý mi v pravidelných intervaloch spolu so svojimi kumpánmi vystreľoval do vlasov desiatky oslinených papierových guľôčok, z ktorého iniciatívy som bola každý týždeň ochudobnená o ľubovoľnú školskú pomôcku, ktorému spôsobovalo nesmiernu rozkoš trúsiť poznámky o mojom výzore. Mateja, ktorý mi ohorkom od cigarety prepálil nohavice a ktorý nedbal, keď mi jeho narýchlo vyrobená, zato však kvalitne tvrdá papierová loptička z celej sily trafila zátylok. Mateja, ktorého som sa po tom, čo mi vyhodil zošity von oknom spýtala, či mu pomôže, keď mu jednu strelím a ktorý mi na to s vážnou tvárou odpovedal: „Streľ, a ja ti strelím takú, že sa z toho viac nespamätáš.“
Už z jeho šikmých, nepreniknuteľných očí nesálalo nič dobré, a dojem nečitateľnosti navyše podtrhoval uštipačný úsmev. A do tohto indivídua som mala byť slepo zamilovaná. Túto absurdnú lož nasledovali sexuálne narážky od chalanov z rovnakej kategórie, ako aj od samotného Mateja. Počas veľkej prestávky na školskom dvore ma minula Simona, vykrikujúc jednu zo svojich inteligentných klebiet o mojom imaginárnom vzťahu, a keď som to už nevydržala a skríkla na ňu, nech zavrie hubu, pretože to nie je pravda, rozbehla sa a pre zmenu spustila na celý školský dvor: „Aaaaaa, lesbaaaa, lesbaaaaa!“ Najradšej by som v tej chvíli bola do nej niečo hodila a umlčala ju. Celá nesvoj som sa obzrela a zachytila som pobavené pohľady gaunerskej partie chalanov z vyššieho ročníka. A zostala som stáť sama uprostred masy pre mňa cudzích ľudí.

V noci som rozmýšľala, či náhodou nemôže mať pravdu a ja som si túto lož nikdy neuvedomila? Či som naozaj taký odpad, ako sa ku mne správajú? Či si v živote nenájdem priateľov? A so zvierajúcim sa žalúdkom som pomaly zaspávala... Keď mi v jeden deň Simonin kumpán povedal, že smrdím, celé nasledujúce dni som si potajme ovoniavala oblečenie a aj keď som nič necítila, bola som presvedčená, že má pravdu - prečo inak by to vravel? Keď na mňa z ničoho nič spolužiak počas rozhovoru pozrel, zakryl si oči a vyhlásil, nech mu zmiznem z očí, lebo mu príde zle, alebo keď na mňa zakričal spolužiak z druhého konca triedy so slovami: „Hej, Lucretia, Miro mi práve povedal, že si škaredá!“, každú voľnú chvíľu som nad ich výrokmi uvažovala.

„Vážne som taká škaredá? Čo je na mne také otrasné? Prečo nemôžem byť aspoň trošku krajšia?“, pýtala som sa sama seba v zrkadle, do toho, ktoré viselo na stene v triede, som sa pre zmenu radšej ani nepozerala, a začala som sa nenávidieť, navrávať si, že som odporná, sprostá a nikdy ma nikto nebude mať rád.

Pamätám sa na jeden deň, kedy som sa prvý ráz vážne bála prítomnosti skupiny chalanov z vyššieho ročníka. Bolo to počas branného cvičenia, na ktoré zborovo chodili všetky ročníky druhého stupňa, jednotlivé triedy v pomerne veľkých rozstupoch. Nikdy som nebola športovo zdatná, a tak som sa pomaličky vzďaľovala od svojej triedy a približovala ku skupine vyššieho ročníka. Keď som prechádzala sama lesom, dobehli ma chalani, ktorí mali na moju adresu vždy hlúpe poznámky. Ich vodca Peter sa ku mne priblížil, chlipne sa usmial a povedal: „Čože tak sama, Lucretia? Teraz by sme ťa mohli aj znásilniť...“. Jeho kumpáni sa nahlas rozosmiali a Peter mi pohladil rameno. Vnútro mi zovrelo, pobehla som, jedného z nich z celej sily kopla do kolena a poponáhľala sa, ako to len išlo.

Od tej chvíle som sa im snažila vyhýbať a počas prestávok som sa zdržiavala radšej v triede, pretože som si vždy pri prechode popri nich vypočula sexuálnu narážku alebo hlúpy vtip o mojej postave. Keď sa jedného dňa celá škola vybrala do divadla, sedela Petrova partia za mnou, ohadzovala ma slnečnicovými semiačkami a odrazu - doteraz neviem, či sa mi to len nezdalo - odrazu som pocítila, akoby sa ma niekto dotýkal, hladil ma po chrbte a po zadku. Bála som sa obzrieť, bála som sa ich reakcie a toho, čo by mohlo nasledovať. Odtiahla som sa ako to len bolo najviac možné, no dotyky neprestávali. Celé predstavenie som pretrpela s gučou v krku, triaškou a pocitom poníženia... a neprekonateľným odporom k týmto monštrám!

--------------------

Nikdy som neparila k ľuďom, ktorí nemali problémy s postavou. Vždy som bola silnejšia, avšak aj keď sa v triede našli dievčatá, ktoré ma váhou omnoho prevažovali, obeťou nechutných poznámok a detinského humoru som sa stala len ja. Prečo? Lebo tie druhé patrili k väčšine, ktorá sa navzájom akceptovala a do ktorej mne nebolo predurčené zapadnúť.
Keď sme cez voľnú hodinu počas náboženstva ako skupina etikárov prečkávali na chodbe, nemohla som sa ani na chvíľu vzdialiť od svojich vecí. Miša mi skryla raz školskú tašku, raz bundu, raz topánky - niekedy sa hľadaný predmet nachádzal na špinavej podlahe vedľa chlapčenského záchodu, inokedy bol strčený v smetnom koši. Vyhrážky ani prosby, dokonca ani ignorácia mi neboli nič platné.

Doteraz mám v pamäti ako Lucia, jedna z mojich spolučakateľov na hodinu etiky a dievča postavou omnoho mohutnejšie ako ja, s veľkým podbradkom a, ako sa mi vždy zdalo, hlavou nepomerne menšou k telu, vytiahla hrušku, poodstúpila zopár krokov a začala dobiedzať: „Hmmm, aká sladká hruštička! Nedáš si? Aj keby si si dala, nedám ti. Nechceš... nechceš?“ Jej súkmenovkyne sa skvele zabávali a ja som znova bola sama, vnútorne bojujúca s nimi všetkými ako s veternými mlynmi. Aj keď som sa počas tých rokov dokázala navonok obrniť voči uštipačným útokom na môj vzhľad, vždy sa ma predsa len každá nová poznámka trochu dotkla a v mojom vnútri ma niečo ostro bodlo. „Môžeš byť len rada, že si jednou z nich,“ pomyslela som si pri pohľade na Luciu, pretŕčajúcu pred mojím zrakom hrušku so slastným očakávaním, že sa po nej lačne vrhnem, „keby to tak nebolo, dávno by si na tebe zgustli, možno dokonca väčšmi ako na mne. Škoda, že ty si to neuvedomuješ.“

------------------

Navonok som okrem Any mala ešte jednu kamarátku, Mišu, menovkyňu tej malej okatej potvory, ktorú som už vo svojom rozprávaní spomenula. Bola to však ľudovo povedané z núdze cnosť - Miša ma využívala a mala som pocit, že som jej dobrá len na chvíle, kedy bola odvrhnutá zvyšným „kolektívom“. V takýchto chvíľach veľmi rýchlo zabúdala, ako sa k nej spolužiaci správali, ako ju nazývali (v porovnaní so mnou omnoho jemnejšie) súdkom, ako si robili srandu z jej nadmieru vyvinutého dekoltu a známok, hoci oni od nej nevynikali o nič lepšie, jednoducho, ako ju zosmiešňovali, kedy im to prišlo vhod, a svoje komplexy si Miša vybíjala na mne.

„Aké plavky si si kúpila na leto?“ spýtala sa ma pred plánovanou letnou dovolenkou, v období, kedy sa mi podarilo zhodiť 15 kilogramov, avšak aj napriek tomu som pre ostatných bola stále tým tučným, nemotorným dievčaťom. „Jedny celé a jedny dvojdielne, hnedej farby,“ odpovedala som. Miša skrivila pery do falošného úsmevu a škodoradostne, s veľkým vnútorným zadosťučinením mi chrstla do tváre: „A ty si myslíš, že si to môžeš dovoliť?“ Zostala som v nemom úžase a nevediac, čo jej odpovedať, celú situáciu zachránila Any trefne mierenou poznámkou: „A ty, ty si snáď o sebe namýšľaš niečo iné, Miška?“

Miša využívala každú situáciu, ktorá jej prišla čo i len trocha vhod na to, aby sa na mne vybúrila. Bola som jej nárazníkom. Nárazníkom, ktorý prijímal všetko, čo neprijímalo jej okolie, ktoré ňou opovrhovalo, a aj keď mi toto falošné kamarátstvo škodilo a neraz som pociťovala nesmiernu chuť ho so všetkou teatrálnosťou, mne tak cudzou, ukončiť, nemohla som... Zostala by som už úplne sama. A tak som sa rozhodla radšej naďalej znášať Mišine výbuchy nálad, v duchu si navrávajúc, že do ukončenia základnej školy to už dajako vydržím, a potom navždy pretrhnem všetky tie beztak chatrne pozliepané nitky priateľstiev.

---------------------

Posledným povestným zrnkom, ktorým sa definitívne vysypala do prázdna všetka moja nádej na zlepšenie vzťahov so spolužiakmi, bola prestávka určená na prezlečenie sa po hodine telocviku. Našla som svoje veci zhúžvané, zhodené z lavičky určenej na prezliekanie na zemi a ironický úsmev plný očakávania na tvári, ktorú som odjakživa nenávidela, mi hneď prezradil, ktorá dobrá duša to má na svedomí - Ivana, vedúca Krásnej Päťky. Akoby sa nič nebolo stalo, pozbierala som si veci zo zeme, ráznym pohybom ruky zvrhla zo svojho miesta na lavičke tie jej, a začala som sa prezliekať. „Čo si to dovoľuješ?“, vyprovokoval môj čin Ivanu. „Si myslíš, že som ti seberovná?! Zmizni, je to moje miesto!“ „Alečo? A kedy si si ho predplatila, milá moja?“, obratom som jej vrátila, čo som jej bola dlžná, navonok so sebaistým úsmevom vyjadrujúcim odhodlanie brániť sa zo všetkých síl a vyjsť z tohto duelu ako víťaz, vo vnútri som však so sťahujúcim sa žalúdkom cítila, že sa k niečomu schyľuje.

„Nerýp do nej, ešte to požaluje mamičke,“ využila príležitosť k útoku Beta, umelo sa zasmejúc svojím prefajčeným, hrubým hlasom, ani raz nenadviažuc očný kontakt, čím Ivane len prihrala do karát. Odvrkla som jej niečo v tom zmysle, aby zavrela ústa, keď z nič nevie vypustiť nič inteligentné, to sa však už do mňa navážala Ivana, pridala sa Lucia, Miša, Simona, a ja som sa znova, ako mnohokrát predtým, ocitla sama proti ľuďom, ktorí mi toľké roky bezdôvodne ubližovali.

Celá táto roztržka bola ako letná búrka - prišla znenazdajky a spustila silný, ničivý dážď, a ja som len s dokorán otvorenými očami aj ústami neveriacky počúvala, akými banalitami som svojich protivníkov dráždila.
Vrcholom bolo, keď mi Ivana, tá, ktorá ma vôbec nepoznala, pretože patrila medzi posledných, s ktorými som sa túžila deliť o svoje pocity a myšlienky, vyhodila na oči: „Si jedináčik!“ „Prosím?“, spýtala som sa neveriacky, čo to s tým všetkým má spoločné a ústa mi skrivilo do trpkého úsmevu nad tým, čo všetko mi bola schopná chrstnúť do tváre v návale nenávisti voči mne. „Si jedináčik, rozmaznaný fracek, každý rok chodíte na dovolenku!“ Ďalej som si vypočula, ako som nikdy nepocítila, čo to je nedostatok materinskej lásky, ako som sa nikdy s nikým nemusela deliť o veci, o priazeň rodičov, skrátka - doslova a do písmena - koľko si toho ona vytrpela a ako to ja nikdy nemôžem pochopiť. Napokon som ostro prerušila som niť Ivaninej vášnivej reči slovami: „Môžem ti ja za to, že vás je ako hadov, a tatíčko sa nezdržal?“ Moja reakcia ju úplne vyviedla z miery, niečo zlostne odvrkla na moju adresu namierené voči mojim rodičom, načo som sa otočila a spakruky jej vylepila poriadnu facku. Decká sa smiali, avšak nie Ivanine - mne, a tento smiech sprevádzali ďalšie ostré poznámky namierené na moju osobu.

Viac som nereagovala. Došli mi všetky slová. Pozerala som si tváre ostatných deciek - niektoré odvracali svoj zrak, iné sa zlomyseľne dívali na mňa a v duchu povzbudzovali Ivanu, čakajúc, s čím ešte na mňa vybehne. Pohľadom som zakotvila na Márií, s ktorou som nikdy bohvieako nevychádzala. Hľadela uprene do zeme a jediné, čo povedala, bola nasledovná veta, jasne nasmerovaná proti mne: „Prosím vás, povedzte jej už niečo, lebo už to dlhšie nevydržím a niečo jej poviem.“

Pokrútila som hlavou, zbalila si veci a s ráznym buchnutím šatne som sa vybrala do triedy. V triede mi Ivana facku vrátila, nie však z očí do očí, ale so zbabelým útekom na chodbu. Bola za hrdinku a ja za pokorenú. Bolo zbytočné dodávať niečo na vysvetlenie. Aj tak som bola agresorom ja.

--------------

Posledný mesiac môjho pobytu na škole bol na nevydržanie. Voľné hodiny, ktorých s približujúcim sa termínom letných prázdnin pribúdalo, sa vliekli a prestávky, počas ktorých som mala jedinú občasnú spoločnosť Any, boli čoraz dlhšie. Trávila som ich zdanlivo zahĺbená do knižky alebo počúvajúc mp3 prehrávač, hoci cez hluk panujúci v triede bolo ťažké niečo zachytiť.

Moji milí spolužiaci si uťahovali dokonca aj z môjho hudobného vkusu, hoci nemali ani poňatia, čo počúvam. Kedykoľvek sa ma niekto s vopred pripravenou uštipačnou odpoveďou spýtal, čo počúvam, nečakajúc na moju odpoveď sa hneď našlo zopár ľudí, ktorí sa predbiehali so svojimi tipmi a smiechom na môj účet.

Bola som taktiež považovaná za bifľošku napriek tomu, že v triede sa našli aj čistí jednotkári a môj repertoár známok na vysvedčení obsahoval prevažne dvojky, z prírodovedných predmetov trojky.

Objektom posmechu som bola aj vďaka tým najprimitívnejším dôvodom, ktoré by mi v inej spoločnosti možno slúžili ku cti - nefajčila som, nenadávala a piatkové večery a noci som netrávila v miestnom bare plnom cigaretového dymu a pochybných indivíduí. Keď som v návale zlosti na niektoré milého spolužiaka vychrlila nadávku za to, že ma kopol alebo mi zobral peračník a šmaril ho do koša, ďalších päť ľudí sa začalo do mňa navážať s podpichujúcimi slovami: „Ale, ale, Luc, takéto slová...“, hoci môj slovník bol na míle vzdialený vulgarizmom tej najvyššej kategórie, ktoré som deň čo deň počúvala z ich úst.

Nevedela som sa dočkať prázdnin a nástupu na strednú školu, moje vysnívané gymnázium. Aj keď som sama nevedela, čo si od toho sľubujem, vravela som si, že všetko bude lepšie ako pobyt na tejto škole, plnej agresorov a hlúpych, netolerantných jedincov. Dúfala som v nové priateľstvá, dúfala som, že si nájdem spriaznenú dušu, ktorej budem môcť zveriť všetko, čo ma trápi a teší, dúfala som, že spoznám ľudí, ktorým bude fuk, aké mám záľuby, ako vyzerám, ktorí ma neodsúdia podľa prvých dojmov alebo podľa vzhľadu. Dúfala som, že snáď konečne spoznám normálnych chalanov, galantných, milých, aj keď moja predstava spadala asi skôr do ríše rozprávok. A v neposlednom rade som v kútiku duše, nepriznávajúc si túto tajnú túžbu sama pred sebou, dúfala v lásku...
Odčítavala som dni do začiatku júla a tieto myšlienky na svetlejšiu budúcnosť boli tým jediným, čo ma držalo krok od totálneho psychického zrútenia sa z dennodenného psychického teroru, ktorému som bola vystavená.
Posledné dva týždne ma spred záverečných plameňov môjho osobného pekla, ktoré pre mňa znamenala škola a pobyt medzi spolužiakmi, paradoxne zachránil žlčníkový záchvat a pobyt v nemocnici, kde som spoznala dievčinu so záľubami mne podobnými, Maťu, s ktorou sme sa na potešenie nás oboch dozvedeli, že sa stretneme na rovnakej strednej škole. A tak sa aj stalo...

----------------

Momentálne som v maturitnom ročníku a aj keď som čoskoro objavila aj tienisté stránky svojej novej školy, jedna z tých svetlejších predsa len predstihuje všetky neprávosti - sú ňou moji milí spolužiaci. A tentoraz už bez ironického podtónu. Či už prostoreká, energická Mária, tichá Janka s chytľavým smiechom alebo mĺkva Aďa, s ktorými som si povahovo sadla najlepšie, tak aj pôvabná Lenka, umelecky založená roztržitá Slávka, konvenciám sa vymykajúca Radka so svojským zmyslom pre humor, vždy ochotná a milá Ľubka a či hĺbajúca a vždy nápomocná Maťka. Nemožno nespomenúť taktiež chalanov, s ktorými som nikdy nemala dobré skúsenosti - až pobyt na strednej škole všetko zmenil a spoznala som, že gentlemani predsa len nevymreli a na svete behá stále dostatočný počet chalanov príjemných, zdvorilých, ochotných poradiť či pomôcť alebo zdvihnúť sebavedomie. Samozrejme, aj tu sa nájdu výnimky, s ktorými som si dvakrát nesadla, avšak tie vždy boli a budú - nemožno vyjsť s každým. V porovnaní so svojim predchádzajúcimi dlhoročnými skúsenosťami som však šťastná, že som v kolektíve, v akom som. Vďaka mojim milým spolužiakom.

 Blog
Komentuj
 fotka
vreskot000  24. 12. 2012 13:00
chudiatko moje, mrzí ma, ak si sa zle cítila v škole. Vyjadrujem ti moju blízkosť a morálnu podporu s nádejou, že Pán Boh ti uľaví, a pošle ti do cesty človeka, ktorý ťa bude veľmi milovať, takú aká si. Viem čo to je, ale neboj, prejde aj to, a ked to prejde, nespomínaj si to. Je pre mna zaujímavé, ked o tom tak otvorene rozprávaš. Veľa ľudí to dusí v sebe čo nie je dobré.

nech sa ti darí, a keby si niečo potrebovala, kludne mi napís. Lukáš
 fotka
sisel  24. 12. 2012 14:21
Ja som prežila niečo podobné, v podstate tak tiež šikanu, ale ja som sa už nejako nevedela zaradiť nikdy medzi ľudí. Ani na strednej mi to veľmi nešlo, niesla som zo sebou priveľa bahna.

Gratulujem k úspešnému prežitiu pekla Pekný blog, mi pripomenul tie roky, a že ich mám aj ja za sebou
 fotka
forte  25. 12. 2012 23:28
Na základnej škole som to mala tiež, aj keď nie až také. Bavila som sa s viacerými ľuďmi a posledné roky, resp. v deviatej triede to už bolo aj vcelku fajn, no boli aj nižšie ročníky, ktoré boli vyslovene hrozné a v triede som napríklad koncom prvého stupňa nemala nikoho. To sú proste primitívne decká zo základnej, ktoré sa buď o nejaký čas uvedomia, alebo skončia veľmi zle. A bohužiaľ, teraz je to podobné už pomaly v každej triede. Tiež som počúvala v jednom kuse kedysi narážky na môj výzor, ktorý v podstate vôbec nebol hrozný, ale tak následky to zanechalo ešte aj doteraz. A najhoršie je, že takých ako si bola napríklad v triede ty sa ani nikto nieje schopný nahlas zastať a robiť s tým celkovo niečo je takmer nemožné, lebo tie decká si to nepripustia ...
Napíš svoj komentár