Šíp, čo pretne oblohu (na stotinu sekundy)

Som seriózny sebec.
Pohodlný egocentrik so zmyslom pre humor,
aj keď len cudzí.
Som kocka ľadu v dopitom pohári.
Som mimický sval na tvári.

Som spokojný intelektuál,
neverte mi, len si rada namýšľam.
Som posledný verš každej básne,
vytrvalý bežec na nekonečnom začiatku trate.
Ani vy nie ste na akých sa hráte.

Som skrytý talent
na všetko nepodstatné.
Som ostrý nôž uložený kdesi v pévéčku.
-nechcite vedieť, čo to je.

Som s chybami, toľkými ako je možné.
A nemením ich vlastnou pohodlnosťou.
Občas ich zapijem šálkou kávy
nikdy nie zrnitej-
ostáva medzi zubami.

Som nezmyselný výtvor zabudnutého autora
most bez rieky a mosta.
Tuším som sprostá.

Ale som spokojná.
Pre tú vlastnú pohodlnosť
maľovanú žltou.
Nasúkanou do pohára nedopitej škótskej so sódou.
..ono to tak dobre zneje..

Som nedocenený básnik
na štrkovom krku krkavca
letiacom za zmyslom.
Veď ten už nemá zmysel.
Občas trochu ako syseľ,
ukrývam čo netreba,
samozrejme, pre seba.

Vravím, som dokonalý sebec.
Ale čo na tom?
že zrazu píšem báseň o sebe.
O šípe pretínajúcom nebo
na stotinu sekundy.
Odraz v oku vraha
v červených žilách
a snobských kalichoch.

Som snobský baldachín sám o sebe.
A čo?

 Je to možné?

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu