Keď som sa ponáhľala na autobus našim som sa ako vždy milo pozdravila, no odzravenie som nepočula. Zamkla som a až cestou na bus som si uvedomila, že na mňa všetci susedia čumia ako na voláke zjavenie. Kým som sa dostala do " úžastnej školy" v autobuse som dospala drahocenné minúty a prebrala som sa až na hlas starého dobrého autobusára Ervína, ktorý ma prišiel zobudiť až do posledného radu.
Vystúpila som a vonku ma čakala ranná sprcha studeného dažďa. Vychutnávala som si kvapky čo mi obmývali tvár ( a premáčali zošity). Keď som zbadala starú budovu v ktorej mám stráviť celý deň(a potom ďalšie 3roky) prišlo mi zle. Pri vchode do školy ma už čakala učitelka ktorá mi ako každý iný deň dala prednášku o tom, že mám prísť aspoň o 3minúty skôr, že keby nepozná moje neskoré príchody už by zamkla. Ja som jej ako inak sľúbila, že sa to už nestane a neprezutá som sa nahrnula do našej triedy. Dlhé schody som len tak- tak prebehla a udýchaná som sa vo dverách ospravedlňovala našej litikárke. Našťastie ma nezapísala a ja som si spokojná a premočená sadla do poslednej lavice aby som sa vyhla jej otázkam. Udivené grimasy mojich spolužiakov som sa rozhodla ignorovať. Dala som si slúchadká a prikivujúc učiteľkiným pohľadom som sa slastne uložila na vŕzgajúcej stoličke. Prebrala som sa z mojich myšlienok až keď do mňa naši chalani hodili papierik. V tom som si uvedomila, že ma učiteľka už 5minút volá k tabuli a ja jej len prikyvujem. Keďže literatúra ma na hodinách nebaví ale doma si vždy prečítam čo sme vlastne robili na hodine, rozrosprávala som sa o štúrovských básnikoch. Po troch minútach môjho monológu sa ma učiteľka spýtala či aj dýcham. Vyčarila som na ňu vynútený úsmev a vzala som si z jej stola žiacku. Znovu som si sadla do lavice a presedela som v nej celý deň. Cez obed v škole som si uvedomila, že dnešný deň som sa okrem litikárky s nikým iným nerozprávala. Pozrela som sa na obed a rovno som ho zaniesla. Keď som odcházdala zo školy zastavila ma moja super kamoška Erika. Zahrnula ma otázkami- Čo so mnou je, prečo som sa jej neozvala cez víkend a inými podobnými. Rozum sa mi zastavil až na poslednej- prečo som v čiernom. Ja sa nikdy neobliekam celá do čierna. V tom mi povedala s tvárou ako obarenou, že ju to mrzí, že sa s tým dáko zmierim, že že že- zakoktala sa a radšej zmyzla za kríkmi. Zbadala som len ako mi kýva na pozdrav. Cez partičku chalanov- mojich naj kamošov z celej školy( okrem Eriky) som len tak prefrčala a dúfala, že si ma ani nevšimnú. No o pár sekúnd čo som okolo nich prešla som počula pravidelné búchanie tenisiek o asfalt. Pribehol ku mne Tome a poprial mi úprimnú sústrasť. Milo ma objal no ja som mu chcela začať vysvetlovať.... Skočil mi do reči a povedal, že na parkovisku ma čaká moja mamča so slzami v očiach. Otočila som sa a zbadala modrý vytunený fiat- Naše auto- pomyslela som si.
Pozdravila som sa mu a bežala za maminou. Ona ma len silno objala a začala nahlas plakať. Zomrela mi babka.. Cítila som, že mamina ma potrebuje silnú a nie uplakanú. Potlačila som slzy a začala upokojovať maminu. V mysli sa mi premietal celý deň a ja som mala pocit, že som sa to dozvedela posledná.
Kým nastal pohreb, zažila som snáď všetky nálady- hnev, smútok,... Nevyronila som však ani jednu slzu. Snažila som sa byť silná... Aj sa mi to darilo- až do poslednej chvíle- keď pochovali babku. Vtedy mi vyšli všetky slzy za posledné dni. Nevedel ma nikto upokojiť. Plakala som a plakala... ten pocit, že ju už nikdy neuvidím ma zožieral.
No vždy keď si na ňu spomeniem neplačem- usmievam sa
Pri tomto šoku ma podržala Erika a Tome. Jediní ma naozaj chápali. Dokonca oni- čo sa nenávideli sa skamošili až tak- že to s nimi vyzerá na viac než kamarátstvo ( teda- už len čakám kedy sa mi priznajú )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár