sedím a sedieť sa v tej chvíly zdá najsprávnejšie. nohy mám v tureckom sede, vankúš položený na nich akoby pohlcoval všetko zlé. koľkokrát už bol zmáčaný slzami. neviem, čo sa deje. dni plynú, priam letia. každý jeden rovnaký ako ten predošlý, a predsa niečim odližný. snažím sa žiť. ten kratulinký čas, čo tu môžem existovať sa snažím prežiť najlepšie ako viem. miestami som šťastná. kreslím, hudba ma obklopuje, večery trávim na lúkach s ľudmi môjmu srdcu milími. 

niekedy tak vydržím pár dní. inokedy týždeň. a potom príde deň, ďalší ako každý iný. no oči sa nevládzu dívať a mozog chápať, izbou sa rozlieha STARGER a telo na chvíľu vypína. neviem, čo vtedy cítim, pretože pravdepodobne necítim nič. trvá to pár hodín. nemyslím, len zatvorím oči. alebo uch mám otvorené a načúvam. len som. bytie v tých chvíľach získava úplne iné rozmery. keď mi niekdo vnikne na moje posvätné miesto, razom je všetko preč. Zase som šťastná. asi. 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár