______________________________________________________________________
Streda 4.6.2008
V škole mám skrátené vyučovanie do 12:00. Idem si domov ešte pobaliť posledné veci. Cestovná horúčka ako sa patrí. 14:10 odchádzam z domu ku škole. O tretej má mať autobus odchod, no stále nechodí a nechodí. Nakoniec prichádza 15:15, rýchlo nahadzujeme batožinu do spodnej časti autobusu a usádzame sa. Vopred pripravené miestenky sú zbytočné, každý si sadá ako chce. Ja sa usádzam do predposledného radu v zadnej časti autobusu, ako ináč k oknu. 15:30 odchádzame od školy smer Žilina.
Prvú prestávku absolvujeme na diaľničnom odpočívadle Červeník pred Trnavou okolo 18:30. Do Bratislavy prichádzame tesne po ôsmej hodine večer. Zastavujeme sa ešte na čerpacej stanici pri Auparku, kde k nám pristupuje naša sprievodkyňa zájazdu, milá, odhadujem tak šesťdesiat ročná pani. Z Bratislavy teda odchádzame 21:15 smerom na D2, hraničný prechod Jarovce – Kitsee. Na hraniciach žiadna kontrola, aj keď mali byť kvôli Majstrovstvám Európy vo futbale. Pokračujeme po nedávno otvorenej diaľnici A4 smerom na Viedeň. Krátka zastávka na parkovisku pri Schwechat Airport hotel, kvôli našim šoférom, ktorí si s inými z tej istej spoločnosti menia nejaké doklady na cestu. Nad diaľnicou nám asi 50 metrov ponad autobus pristávajú lietadlá. Prechádzame po juhovýchodnom obchvate rakúskej metropoly, ktorú opúšťame 22:20. Pomaly sa ukladáme na spánok, no ja mám nohy zapasované v medzere medzi sedadlom predomnou, nič pohodlné.
Noc nás sprevádza cestou na juh, smer Wiener Neustadt, Klagenfurt, Graz. Škoda, že za oknami nie je vidieť krajinu. No za spomenutie stojí množstvo tunelov na diaľnici medzi Viedňou a Grazom. Približne na každých šesť kilometrov pripadá jeden tunel.
______________________________________________________________________
Štvrtok 5.6.2008
Je jedna hodina v noci a my máme ďalšiu prestávku niekde pred Klagenfurtom. O dvadsať minút pokračujeme smerom na Graz a údolím rieky Tagliamento do talianského Tarvisia. Hranicu prekračujeme ani neviem kedy. Nasledujúce štyri hodiny spím, až do ďalšej prestávky, ktorá je o 5:15. Stojíme bohviekde, niekde medzi Benátkami a Veronou. Pokračujeme teda ďalej okolo letiska Verona – Villafranca. Vonku je nepríjemne sychravo, zamračené a miestami prší. Stále po diaľnici od Považskej Bystrice obchádzame mestá Brescia a Bergamo.
Okolo 8:30 prichádzame do Milána, priamo do najväčšej rannej zápchy. Po obchvate nám asi 40 kilometrov trvá dve hodiny. Za mýtnymi bránami, ktorými sú talianske diaľnice posiate, sa vytvára neskutočný lievik. Po týchto peripetiách nasleduje ďalšia prestávka na diaľničnom odpočívadle na konci Milána o desiatej hodine. Po dvadsiatich minútach konečne opúšťame metropolu Lombardie a prechádzame popri obrovských ryžových poliach zaliatych vodou pri mestách Novarra a Vercelli. Okolie týchto miest sa rozkladá na Pádskej nížine, ktorá svojimi prírodnými podmienkami vyhovuje na pestovanie v týchto končinách sveta netradičnej obilniny.
Pomaly sa blížime k Turínu, ktorý je od Milána vzdialený po diaľnici 100 kilometrov. Do mesta, v ktorom strávime najbližších deväť hodín, vchádzame krátko po jedenástej hodine predpoludním. Po polhodinovej jazde mestom vystupujeme pri Valdoccu, centre saleziánov Dona Bosca. Tu stretávame saleziána z Popradu – Vlada Peregrima, ktorý tu študuje teológiu. On nás nakoniec aj sprevádza historickým centrom Turína. Obchádzame Dóm, kde je uložené turínske plátno, kráľovské paláce Savojskej dynastie, sochy Napoleona a množstvo iných kultúrnych pamiatok. Po štvorhodinovej prehliadke mesta prichádzame naspäť na Valdocco. Stále poprcháva, už od rána. Nasleduje prehliadka objektu centra saleziánov, navštevujeme izby, kde žil Don Bosco. K večeru sa počasie umúdri, práve keď už nastupujeme do autobusu.
O pol deviatej vyrážame ešte na krátku vyhliadkovú jazdu po meste, prechádzame popri olympijských štadiónov, kde sa konali zimné olympijské hry v roku 2006. Napájame sa na diaľnicu a krátko pred deviatou hodinou večer opúšťame Turín. Môžem povedať, že je to pekné mesto. Unavení z celodenného chodenia okamžite zaspávam. V polospánku ešte registrujem našu sprievodkyňu, ktorá načrtáva priebeh cesty na nasledujúce hodiny. Smerujeme teda na juh na pobrežie Ligúrskeho mora na Savonu a Janov. Na pobrežie prichádzame tesne pred jedenástou hodinou večer. Po krátkom spánku sa budím a stále sledujem ľavú stranu, kedy uvidím svetlá Monaca. Aj ich vidím, o pol dvanástej prechádzame po diaľnici ponad Monaco, Monte Carlo a Menton. Nočný pohľad na žiariace svetlá kasín a prístavu s luxusnými jachtami stojí za to. Takto pomaly prechádzame do Francúzska, je desať minút pred polnocou.
______________________________________________________________________
Piatok 6.6.2008
Do Nice na Azúrovom pobreží prichádzame tesne po polnoci. Nasleduje ďalšia prestávka neďaleko mesta Cannes, kde sa každoročne konajú filmové festivaly. Vo vzduchu konečne cítiť more. O jednej v noci pokračujeme v ceste smerom na Toulon, Marseille, Arles, Nimes, Beziers a Montpellier. Túto časť cesty opäť spím. Naokolo aj tak nie je vidieť krajinu. Budím sa až na ďalšej zastávke o 5:30 na diaľničnom odpočívadle pri meste Narbonne v kraji Aix-en-Provence na juhu Francúzska. Hlad je neúprosný, a ja som nútený sa veľmi rýchlo prispôsobiť tamojším cenám. Naša posledná časť cesty vedie okolo historického mesta Carcassonne. Za vychádzajúceho ranného slnka pozorujem nádherné stredoveké hradby spolu s hradom na kopci v centre mesta. Míňame mestá Toulouse a Tarbes, za ktorým schádzame z diaľnice, po ktorej sme šli od Považskej Bystrice, čo je približne 2200 kilometrov.
Po 70 kilometroch cesty na juhozápad k predhoriam Pyrenejí, o desiatej predpoludním, konečne vchádzame do Lúrd, cieľa našej dvojdňovej cesty. Za povšimnutie stojí fakt, že celých 2400 kilometrov od Popradu nás ani raz nezastavili policajti, iba dva kilometre pred cieľom sa to musí stať. Autobus nás vyloží v centre pätnásťtisícového pútnického mestečka. Pešo kráčame päť minút k mariánskemu areálu, kde sa konajú všetky ceremónie. Prechádzame po moste Michala Archanjela cez riečku Gávu a pred nami sa zjaví dlhá aleja kvetov, na konci ktorej sa k nebu týči Ružencová bazilika a Bazilika Nepoškvrneného počatia.
Do poludnia si zbežne obhliadame celý areál a o 12:00 nám pristaví autobus k bočnej bráne. Odtiaľ nás vezie jeden kilometer za mestečko, po ceste obklopenej listnatými stromami a miestnymi usadlosťami. V krásnom prostredí obklopený palmami a citrusmi sa týči nádherná historická budova biskupského paláca, kde sa ubytujeme. Veci si skladám do izby na najvyššom poschodí spolu s Marcelom a Rasťom. Po potrebnom odpočinku sa o 16:00 vraciame, už peši, do centra mestečka. Zastavujeme sa v krypte medzi dvoma bazilikami, ktoré máme po ceste. Neskôr máme rozchod v meste. Nakupujeme suveníry na pamiatku a o pol siedmej sa všetci stretávame pri istej reštaurácii v jednom z luxusnejších hotelov. Po výdatnej večeri obohatenej francúzskymi špecialitami sa ešte s Marcelom motáme po meste do 23:00.
______________________________________________________________________
Sobota 7.6.2008
Vstávame o 7:30. Rýchlo schádzame na raňajky do jedálne na prízemí paláca. Z toho pečiva a džemov sa veru poriadny chlap nenaje. O deviatej hodine vyrážame opäť po cestičke obklopenej zeleňou k bazilikám. V skalnom brale pod hlavnou bazilikou je z bočnej strany pri rieke Gáva jaskynka Massabielle. Tu sa malej Bernadette zjavovala Panna Mária. Hneď vedľa jaskynky sa nachádzajú pramene s lurdskou vodou, a taktiež do svahu vbudovaný komplex bazénov s lurdskou vodou. Nedalo mi nenavštíviť tieto bazény s liečivou vodou, a tak stojím v rade pred nimi zhruba polhodinku. Keď sa konečne dostávam na rad, vchádzam dovnútra, o chvíľu prechádzam kabínkou a potom do spomínaného bazéna. Voda v ňom má odhadujem nie viac ako desať stupňov. Dvaja asistenti v staršom veku mi pomáhajú ponoriť sa až po krk do tej ľadovej vody, no po piatich sekundách sa veľmi rýchlo musím postaviť.
Po tomto zážitku sa na pravé poludnie všetci stretávame pred bazilikou a vydávame sa pozrieť si miesta spojené so životom sv. Bernadetty. Mlyn Boully, kde žila, väzenie Cachot, kde väznili jej otca, hospic, kde slúžila ... Následne absolvujeme krížovú cestu na kopci nad mestečkom. Stále stúpajúcu lesnú cestičku obklopuje 115 sôch nadživotnej veľkosti. Na vrchole stojí verná kópia Kalvárie s tromi krížmi. Po druhej strane kopca onedlho schádzame priamo k palácu, kde sme ubytovaní. Oddýchneme si a o šiestej kráčame do hotela v centre na večeru, po ktorej sa o deviatej hodine večer presúvame na veľké námestie pred bazilikami.
Tu sa zúčastňujeme na sviečkovom sprievode. Je to nezabudnuteľný zážitok, keď bezmála 40 000 pútnikov kráča v tme so sviečkami v ruke po jeden kilometer dlhej aleji obklopenej kvetmi tam a späť. Hodinu pred polnocou sa ešte zastavujem spolu s Marcelom a riaditeľom Hricom na talianskej sv. omši pri jaskynke zjavenia. Spolu s jemným dažďom a množstvom sviečok je atmosféra tohto miesta o polnoci neopakovateľná. Pol hodinu po polnoci sa blížime k bráne paláca. Už zďaleka na nás kričí opitý vrátnik. Najprv nás nechce vpustiť dnu, no vychytený francúzštinár pán riaditeľ Hric to veľmi rýchlo vybaví
______________________________________________________________________
Nedeľa 8.6.2008
Deň odchodu z Lúrd. Čaká nás však ešte medzinárodná sv. omša v podzemnej bazilike sv. Pia X. Ďalší nezabudnuteľný zážitok. Bazilika je 200 metrov dlhá, 80 metrov široká a po boku ju lemujú masívne betónové piliere. Je v nej 25 000 miest na sedenie, no v túto nedeľu je v podzemí až 37 000 ľudí. Po sv. omši, ktorú slúžilo spolu 250 kňazov, vychádzame na denné svetlo a smerujeme k nášmu už pristavenému autobusu. O pol jednej opúšťame toto pútnické mestečko pod Pyrenejami plní zážitkov. Cesta späť cez Tolouse a Marseille sa nesie v pohodovej atmosfére, každý rozpráva svoje zážitky. O pol šiestej máme prestávku pri meste Montpellier. Nice prechádzame o pol desiatej, o chvíľu nato prechádzame aj okolo Monaca. Celá dĺžka pobrežia medzi týmito dvoma centrami cestovného ruchu je posiata luxusnými hotelovými rezortmi s prístavmi. V noci chytá toto pobrežie úplne iný nádych práve vďaka množstvu svetiel. Zaspávam a budím sa až na ďalšej zastávke, ani neviem koľko je hodín a už vôbec neviem, kde sa nachádzame. Myslím, že môže byť okolo tretej hodiny ráno a sme už niekde v okolí Turína.
______________________________________________________________________
Pondelok 9.6.2008
Prebúdzam sa o šiestej hodine ráno pri východe slnka. Stojíme na veľkom parkovisku pri ešte väčšej rafinérii v Benátkach. Teda ešte na pevninskej časti, v meste Mestre. Po veľmi strohej hygiene na verejných toaletách sadáme opäť do autobusu. Do samotných Benátok sa dostávame po 4-kilometrovom Liberty bridge na ostrov Isola del Troncheto – prístavný ostrov. Nachádzajú sa tu rozsiahle odstavné parkoviská pre autobusy, keďže od tohto bodu rozvážajú turistov ďalej do centra mesta lode. O 7:15 nastupujeme aj my na menšiu, asi 40 miestnu loď smer Piazza San Marco. Pri vyplávaní z prístavu nás svojou veľkosťou ohurujú obrovské zaoceánske lode a vojenské lietadlové lode, okolo ktorých preplávame v bezprostrednej blízkosti.
Po dvadsiatich minútach plavby po hlavnom benátskom kanáli vystupujeme na mólo. Prechádzame popri vode po promenáde cez jednotlivé ostrovčeky. Benátky sa totiž skladajú zo 118 ostrovov, ktoré navzájom spája 400 mostov. V samotnom meste postavenom na lagúne žije približne 60 000 miestnych obyvateľov. Väčšina, približne 500 000 obyvateľov, však žije na pevnine v meste Mestre, ktoré je akousi novou časťou Benátok. Krátko pred ôsmou hodinou ráno prichádzame k známemu Dóžaemu palácu. O takom čase je tu ešte pokoj, len sem-tam prebehne miestny občan, ktorý sa zrejme ponáhľa do práce.
Na námestí pred Chrámom sv. Marka je strašne veľa holubov, a tak zatiaľ čo ostatní počúvajú určite zaujímavý výklad našej pani sprievodkyne, ja vyberám z ruksaku rožok. Tento môj počin vzbudzuje u holubov okamžite záujem, neprejde ani desať sekúnd a okolo mňa sa už zháňa dobrých sto holubov. Samozrejme sa stávam okamžite atrakciou na fotenie pre ostatných členov zájazdu. Po meste, lepšie povedané po ostrovoch sa prechádzame až do 10:30. Za spomenutie stojí fakt, že Benátky majú 118 kostolov, to znamená na každom ostrove jeden. Po úzkych uličkách chodíme unavení z tepla. Tento deň je tu 30 stupňov. Prichádzame k hlavnej dopravnej tepne centra mesta, k známemu Grand canal. S Marcelom sa zastavujeme na obed v miestnej reštauráciu s talianskymi špecialitami. Objednávam si, pravdupovediac ani neviem čo, ale je to sýte a veľmi chutné. Päť minút chôdze popri Grand canali nás privádza k ďalšej pamätihodnosti Benátok, k mostu Pont du Rialto.
Je pravé poludnie, slnko páli a ja spolu s Marcelom oddychujeme na brehu hneď pri Rialtskom moste. Neustále sa okolo nás plavia, či už svetoznáme drevené gondoly, lode mestskej hromadnej dopravy alebo zásobovacie člny miestnych obchodníkov s množstvom ovocia a zeleniny na palube. Sledovať plaviace sa benátske gondoly je prinajmenšom zaujímavé. O druhej hodine popoludní sa všetci schádzame opäť na Piazza San Marco. Ľudoprázdne námestie z rána sa zmenilo na veľkú masu turistov, cez ktorých je miestami problém sa prepchať. Naskytuje sa nám možnosť vstúpiť do veľkolepého Chrámu sv. Marka, ktorý je taktiež jednou z hlavných historických pamiatok mesta. Chrám je zvnútra skutočne obrovský a veľkolepý.
O pol tretej nás pri móle už čaká loď, ktorou sa plavíme späť do prístavu, kde je pristavený náš autobus. Kým sa všetci dajú ako-tak dokopy, je už 15:30 a konečne nastupujeme do autobusu. Opúšťame teda Benátky, vraciame sa späť na pevninu a smerujeme po diaľnici na severovýchod smerom na Terst. Pred ním odbočujeme na sever k predhoriam Júlskych Álp k mestám Udine a Tarvisio. Údolie alpskej rieky Tagliamento nás privádza na taliansko-rakúsku hranicu. Tu sa nachádzame iba päť kilometrov od hraníc Slovinska a naskytá sa nám možnosť pozorovať masív najvyššieho vrchu Slovinska Triglavu. O pol ôsmej máme prestávku medzi Villachom a Klagenfurtom pri jazere Wörthersee. Je to úzke, no 20 kilometrov dlhé ľadovcové jazero na juhu Rakúska, nazývané aj rakúskou riviérou. Prichádza noc a my pokračujeme po diaľnici smerom na Graz a Viedeň.
Do Bratislavy prichádzame pol hodinu pred polnocou. Následne celú cestu naprieč Slovenskom prespím a zobúdzam sa až pri Liptovskej Mare za svitania. Do Popradu prichádzame presne 4:44, 10. júna ráno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár