_____________________________________________________________________________________________________
Piatok 9.7.2010
Odchádzame z domu o 12:50, idem si ešte po peniaze do Tatrakonu a 13:48 z autobusky sa vezieme Tescobusom ku Tescu. Tam čakáme na auto, čo nás odviezlo do Bratislavy do 14:40. 14:45 vyrážame z Popradu po dialnici cez Žilinu do Bratislavy, kde dorazíme k Avionu o 18:10. Tam počkáme na Maťa a spol., potom ideme aj s Peťom Pieseckým najprv pešo, potom autobusom načierno na letisko. Nemáme moc času nazvyš, a tak ideme do nového terminálu rovno na pasovú a osobnú kontrolu. Kubo prišiel okrem skladacieho nožíka aj o otvárak na konzervy. 20:40 nastupujeme do lietadla a 21:00 vzlietame z dráhy 04. S Maťom spočiatku počúvame leteckú komunikáciu medzi našim pilotom a riadiacimi vežami, na hraniciach Rakúska a Česka však strácame frekvenciu. Let je pokojný, počasie spočiatku bezoblačné s večerným oparom, je vidieť Viedeň. Niekde nad Nemeckom sa objavujú prvé Cirrusy v našej letovej hladine, ktoré neskôr miznú. Stále doháňame zapadajúce Slnko na obzore, ktoré nám pri klesaní na Stansted nakoniec za obzorom zmizne. Vidíme pod sebou prístav v Rotterdame, tankery v Lamanšskom prielive a konečne brehy britských ostrovov. Na poslednej zatáčke na priblížení vidíme pred sebou ešte dva pristavajúce lietadlá.
Na zem dosadáme tesne po 22:00 miestneho času. Po krátkom rolovaní na stojánku vystupujeme všetci prednými dverami, zadné ostali zatvorené. Po dlhej chodbe sa od lietadla dostávame k podzemnému vlaku spájajúcemu nástupné a výstupné mostíky z lietadiel s hlavným terminálom, naozaj neočákavané. V príletovom termináli si hneď mením spolu s Jurom a Andrejom eurá na libry. Po neskoršom prepočte zisťujeme, ako sme na výmennom kurze prerobili v priemere 20€. Nahnevaní si hľadáme v termináli pri posledných check-inoch miesto na spanie, je už 23:00. Sedačiek je tam dostatok a v porovnaní s letiskom v Bergame sú aj oveľa pohodlnejšie. Motá sa okolo nás divná pani, výzorom pripomínajúca bezdomovkyňu, avšak nie sme si istí. Po incidente s ňou, keď nás chce vyhodiť z našich sedačiek, jej rázne vravím aby odtiaľto čo najskôr zmizla. Akési mulatky si z nej spolu s nami robia neskutočnú srandu keď tá divná pani chodí od sedačiek ku sedačkám a všetkých budí so svojimi absurdnými rečami. Miesto na spanie si nakoniec nachádzame na zemi, kde je predsa pohodlnejšie, nemusíme sa aspoň tlačiť na sedačkách v neprirodzených polohách. Po strohej hygiene na toaletách sa ukladáme spať okolo polnoci.
_____________________________________________________________________________________________________
Sobota 10.7.2010
Zobúdzame sa na východ Slnka, okolo 6:00. Po dlhom prebúdzaní sa konečne vydávame na cestu do Duxfordu na leteckú show. Pred terminálom letiska rozmýšľame, na ktorú svetovú stranu sa vydať, kedže máme v pláne na leteckú show stopovať a všade okolo letiska sú len diaľnice, na ktorých je to samozrejme zakázané. Neplánovane nám rovno pred nosom zastaví autobus premávajúci medzi terminálom a priľahlými veľkokapacitnými parkoviskami. Nastupujem ako prvý a pýtam sa vodiča, či je tento autobus zadarmo. Nepríjemným hlasom sa ma pýta, či tam máme zaparkované auto. Ja s dobrým úmyslom dostať partiu bližšie k mestečku Bishop´s Strotford, odkiaľ neskôr stopujeme, klamem vodičovi, že máme zaparkované auto na Mid-stay parking. Vodič zrejme cítil, že nevravím pravdu, a tak pokračuje s otázkami daľej. Kedy sme tam naše auto zaparkovali, o koľkej hodine a podobné nezmyselné otázky. Nakoniec zahlási na dispečing, že vezie skupinu piatich mladíkov na Mid-stay parking. Vezieme sa s nie veľmi dobrým pocitom, avšak zadarmo. Po výstupe z autobusu smerujeme po stráženom parkovisku akože k nášmu autu, keď zrazu po chvíli k nám príde strážna služba s otázkou, čo tu hľadáme. Tej už nedokážem klamať, a tak hovorím pravdu, že sme sa potrebovali dostať len bližšie ku mestečku Bishop´s Strotford. Na prvý pohľad nepríjemná strážnička nám nakoniec veľmi milo a ochotne radí, ktorým smerom máme pokračovať. Dostávame sa na diaľničný privádzač, kde po krátkom zhodnotení situácie dospievame k záveru, že tu sa stopovať jednoducho nemôže. A tak sa vraciame peši späť smerom na letisko, kde po približne jednom kilometri nachádzame autobusovú zastávku so spojmi do Bishop´s Strotford. Trochu frustrovaní zo zbytočnej prechádzky nastupujeme na autobus a asi po dvadsiatich minútach vystupujeme v Bishop´s Strotford. Doplňujeme si tekutiny na ďalšiu cestu a smerujeme k vlakovej stanici. Tu zisťujeme fakt, že verejná doprava v Anglicku je naozaj drahá. Preto sa držíme pôvodného plánu a kráčame mestečkom na najbližšie vhodné miesto na stopovanie.
Tesne pred desiatou hodinou začína stopovať sám Juraj. Nikto z nás predtým ešte nikdy nestopoval, preto je prvých päť minút veľmi komických. Po desiatich minútach Jurajovi zastavuje auto a naberá smer Duxford. Na jeho miesto sa okamžite stavia Maťo s Andrejom, ja s Kubom sedíme bokom v kríkoch. Po polhodine ich neúspešného stopovania sa presúvajú asi dvesto metrov vyššie na kruhový objazd a na ich miesto sa staviam ja s Kubom. Asi za pätnásť minút sa vezieme a ironicky mávame Maťovi s Andrejom o dvesto metrov ďalej.
Nakoniec sa všetci stretáme v Duxforde na letisku približne o jedenástej hodine. Po prvom neúspešnom pokuse prejsť do vnútra areálu za cenu študentského lístka prechádzame k druhej bráne, kde vyťahujem preukážku zo železnice. Ešte šťastie že tam mám názov gymnázia a pečiatku. Po hektickom začiatku dňa sa teda začína jeho lepšia časť. Vchádzame do prvého hangáru, kde sú k videniu expozície rôznych vojenských lietadiel, okrem iného aj rozobratý motor Boeingu 777 a priekopník letectva 20. storočia – Concorde. Milo nás prekvapuje aj možnosť prakticky si vyskúšať zákony fyziky a aerodynamiky v letectve na vystavených modeloch. Pokračujeme do ďalšieho hangáru, kde majú svoju expozíciu Američania. Ohurujú nás stroje ako B-24 Liberator alebo Blackbird SR-71. Hlavný program leteckej show sa začína o druhej hodine popoludní, a tak sa pomaly usádzame na trávu aby sme mohli sledovať ukážky lietadiel z druhej svetovej vojny. Ani nie po hodine nás páliace slnko zaháňa do tieňa, odkiaľ sledujeme zvyšok programu.
Približne o šiestej hodine podvečer sa rozhodujeme, že ideme stopovať ďalej na sever do známeho univerzitného mesta Cambridge. Miesto na stopovanie nachádzame na výjazde z letiska na diaľnicu smerom na Londýn a Cambridge, takže áut je tam dosť. Prvý stopuje ako ráno Juraj, ktorému opäť do desiatich minút zastavuje auto. Túto situáciu však poznačuje jeden nepríjemný incident, keď do auta, ktoré si zastavil Juraj, zozadu naráža ďalšie auto. Po dohode oboch zúčastnených vodičov Juraj naberá smer Cambridge. Teraz sa na jeho miesto stavia opäť Maťo s Andrejom. Po polhodine pre nich opäť neúspešného stopovania sa frustrovaní sťahujú z cesty, a vážne sa rozhodujeme, čo ďalej. Je už sedem hodín večer, slnko pomaly ale isto o chvíľu zapadne a nám sa treba dostať ešte na letisko Stansted, nie sa ešte trepať do Cambridgu. Po malej výmene názorov sa na cestu staviam ja s Andrejom a ani nie za minútu nám zastavuje nemecký Wolkswagen Transporter.
O 19:30 dorazíme do Cambridgu a náš hlavný cieľ je stretnúť sa s Jurajom. Po hodine sa nakoniec stretáme vo veľkom parku uprostred mesta, kde je akýsi koncert a mladí ľudia len tak posedávajú na tráve. Medzitým sa dozvedáme, že Kubo s Maťom, ktorí ostali na kruhovom objazde pri letisku v Duxforde, smerujú peši na vlakovú stanicu Whitlesford Parkway, kde nastupujú na vlak do Bishop´s Strotford a odtiaľ pokračujú autobusom na Stansted. My si ešte prechádzame historické mesto Cambridgu, Westminster University a s pohľadom na hodinky usudzujeme, že je najvyšší čas začať stopovať naspäť na Stansted. O desiatej hodine večer, už za šera, sa opäť prvý Juraj stavia na cestu smerujúcu k diaľnici na Londýn. Neprešla ani minúta a zastavuje mu auto, ktoré nakoniec zviezlo aj nás dvoch s Andrejom, síce len asi jeden kilometer na diaľničný privádzač, ale predsa. Tam pokračujeme v stopovaní v starom známom poradí – Juraj ide prvý. Do dvoch minút mu zastavuje auto a on naberá smer juh na Stansted. Na jeho miesto sa staviam opäť ja spolu s Andrejom. Asi po desiatich minútach neúspešného stopovania prichádza auto z opačného smeru, otáča sa k nám a zastavuje. Na naše obrovské prekvapenie z auta vystupuje Juraj, a vraví, že si môžeme nastúpiť aj my. Chlapík, ktorí nás nakoniec všetkých troch zviezol priamo až pred terminál letiska, sa kvôli nám dvom vracal asi 10 km po diaľnici. Na letisko dorážame tesne pred jedenástou hodinou večer, oveľa skôr ako sme plánovali. Na mieste, kde sme spali minulú noc, nachádzame spať Maťa a Kuba, ktorí na letisko dorazili len polhodinu pred nami. O polnoci sa ukladáme spať, niektorí na sedačky, niektorí na zem.
_____________________________________________________________________________________________________
Nedeľa 11.7.2010
Po troch hodinách nie celkom výdatného spánku sa budíme o 3:10. Rýchlo absolvujeme rannú toaletu a ja s Kubom rýchlym krokom schádzame z terminálu do podzemia na autobusové nástupištia, odkiaľ nám presne 3:30 odchádza EasyBus do Londýna. Okrem vodiča čiernej pleti sa v oranžovom minibuse veziem len ja s Kubom. Za svitania sa napájame na diaľnicu M11 na juh smer Londýn. Po ceste samozrejme driememe. Do centra Londýna na zastávku na ulici Baker street dorážame približne o 4:45. O 4:00 vyrazili z letiska aj Maťo s Jurom a Andrejom, ktorých čakáme na Baker street. O 5:15 dorazia aj oni, pomaly sa zorientujeme na mape, kde to vlastne sme, a vyrážame smerom na Hyde Park. Asi po polhodine mierneho blúdenia sa dostávame k bránam Hyde Parku, jedného z najväčších kráľovských parkov v Londýne. O 6:30 už sedíme na lavičke pri jazere The Serpentine (na obrázku), naraňajkujeme sa a nad mestom sledujeme prvé ranné prílety na letisko Heathrow. Pri tomto sledovaní uvažujeme, či nezmeníme náš dnešný nedeľný plán, ktorým bola prehliadka kultúrnych pamiatok v meste, a či sa nepôjdeme vyvaliť do parku na Hatton cross a sledovať pristávajúce lietadlá z bezprostrednej blízkosti. Andrej s Kubom si ľahajú pod strom do trávy, kde dospávajú noc.
Ja s Maťom a Jurajom kráčame parkom na stanicu metra Hyde Park Corner, kde sa snažíme zistiť informácie o Oyster card. Je to vraj tunajší najlacnejší spôsob dopravy. Kubo dobeháva za nami, no Andrej ostáva ležať v parku pod stromom. Kvôli skorej rannej hodine ešte nie je otvorená predajňa lístkov a na automaty sa veľmi neobraciame. Vychádzame z podzemia a na priľahlej autobusovej zastávke trávime unavení a nevyspatí približne hodinku pasívnym ničnerobením. Medzitým sa nám ozýva Andrej s otázkou kde sme, kde má ísť. Samozrejme sa v Hyde Parku stratil a ja ho idem hľadať. Chodením sa vo mne ozvala náhla potreba vyprázdniť črevá, a tak skončím na verejných toaletách na okraji parku. Ako zázrakom počas môjho „trónenia“ vletí na toalety Andrej s rovnakou potrebou. Tak „trónime“ vedľa seba a potom ho zavediem na autobusovú zástavku k ostatným členom výletu. Zatiaľ čo ja hľadám Andreja v parku, Maťo s Jurom a Kubom zisťujú, že najbližšia stanica metra, na ktorej je už predajňa lístkov otvorená, je Knightsbridge. Zhruba po desiatich minútach chôdze sa o 8:30 dostávame na spomínanú stanicu metra, avšak predajňa lístkov funguje až od deviatej hodiny rannej.
Opäť vychádzame z podzemia, keďže je tam až nepríjemne dusno. Polhodinku trávime pri neďalekej križovatke sedením na betónových kvetináčoch. O deviatej hodine zostupujeme do stanice metra, kde zisťujeme nový fakt. Oyster card, ktorú sme si chceli kúpiť, nám predajca lístkov okamžite zavrhuje a ponúka nám pre nás lepšiu variantu – celodenný lístok (daily off-peak ticket) na celú verejnú dopravu v meste, iba za 7,50 libier. Potešení týmto celodenným lístkom pre voľný vstup do celého metra nasadáme na metro smer Heathrow Terminal 5, 1,2,3. Únava z dvoch nocí na letisku nás nakoniec prinútila upustiť od plánu celodenného chodenia po meste. Na stanicu Hatton cross prichádzame po 45 minútach jazdy metrom približne o 10:15 a na vytúžené miesto, kde pristávajúce lietadlá delí od striech domov často iba dvadsať metrov, prichádzame o 10:30. Skladáme svoje veci do tieňa pod strom, no po chvíli pozorovania prichádzame na fakt, že lietadlá pristávajú na dráhu 27R, namiesto dráhy 27L, pri ktorej sme práve my. Od kolegov, zrejme miestnych spotterov zisťujem, že prílety na dráhu 27L začnú až o tretej hodine popoludní. Tak sa balíme a kráčame ku kilometer a pol vzdialenej pristávacej dráhe 27R. Asi v strede nášho presunu medzi dráhami sa na obzore zjaví Airbus A-380 spoločnosti Emirates, ktorého pristátie sledujeme z diaľky jednak s údivom, no jednak s frustráciou, pretože plánovaný prílet mal o polhodinku neskôr. Na mieste pred dráhou 27R sa zdržíme do tretej hodiny, kedy zmenili dráhu pre pristávania na 27L. Juraj s Andrejom medzitým o 13:30 odišli na metro do mesta popozerať si múzeá. Zlatým klincom dňa na letisku boli prílety dvoch najväčších dopravných lietadiel na svete, a to Airbusov A-380 spoločností Emirates a Singapore v rozmedzí desiatich minút. O 19:00 odchádzame na metro aj ja s Kubom a Maťom.
Spájame sa s Jurajom a Andrejom a dohadujeme si stretnutie na stanici metra Gloucester road. Oni sa tam nedostavili a po mnohých pokusoch dovolať sa im sa dohodneme na stretnutí na stanici metra Victoria station. Stretáme sa približne o 20:30, ideme si obzrieť vlakovú a autobusovú stanicu Victoria a pokračujeme na stanicu metra Sloane square, odkiaľ sa vezieme na Gloucester road, kde je pred východom z metra Tesco express. Tu si dopĺňame zásoby jedla a vody. O 22:00 sedíme pred obchodom a z neďalekého pubu sa ozýva hlasný krik, keď španieli dali gól vo finálovom zápase majstrovstiev sveta vo futbale. Zároveň však riešime otázku, kde prespíme v noci. Náš pôvodný plán prespať v Hyde Parku pod stromami stroskotal, pretože od strážnika na stanici metra sa dozvedáme, že všetky kráľovské parky sa na noc uzamykajú. Značne unavení a neschopní sa dohodnúť nakoniec pristupujeme ku kompromisu, ktorým bolo odviezť sa metrom opäť na letisko Heathrow a tam prespať v jednom z terminálov. Pred jedenástou hodinou večer nastupujeme na metro a opäť sa vyše polhodiny vezieme na západ Londýna. 23:30 vystupujeme na stanici a pokračujeme do terminálu 1. Tam však nachádzame iba prázdnu príletovú halu, v ktorej sa neodvážime rozložiť sa na zemi. Nekonečnými podchodmi sa presúvame do medzinárodného terminálu 3, ktorý je však zatvorený. Nakoniec nachádzame svoje miesto na spanie na letiskovej autobusovej stanici na nepohodlných kovových lavičkách, v prievane a zime. Strážnik sa nás najprv pýta, čo tu robíme, no po vysvetlení v akej sme situácii, nás necháva prespať vo vnútri stanice.
_____________________________________________________________________________________________________
Pondelok 12.7.2010
Zhruba po troch hodinách nepohodlného, ak sa to vôbec dá nazvať spánku, sa zobúdzame na zimu, ktorá vtrhla do budovy stanice. Opäť po strohej rannej hygiene sa na poslednú chvíľu presúvame k nástupišťu číslo 20, odkiaľ nám o 04:20 odchádza známy londýnsky červený double-decker do centra mesta. Ešte aj túto hodinovú cestu absolvujeme na celodenné lístky, ktoré sme si kúpili v nedeľu ráno. Približne o 05:30 vystupujeme na zastávke Hyde Park Corner, kde sme sa deň predtým márne snažili kúpiť si lístky do metra. Nespali sme poriadne už tretiu noc a to necháva na každom z nás viditeľné následky v podobe únavy a vyčerpanosti. Autobus na juh Anglicka do Doveru nám odchádza z Victoria coach station až o 09:30, a tak využívame štyri hodiny na dospávanie viac prebdených ako prespatých nocí.
Juraj s Kubom si nachádzajú svoje miesta hneď na prvých lavičkách v Hyde Parku, ktoré vidia. Ja s Maťom a Andrejom sa ukladáme na lavičky o čosi ďalej. V parku spíme zhruba hodinu a pol, o 07:30 sa poberáme pešo na Victoria coach station, keďže nevieme presne odhadnúť čas cesty. Na autobusovú stanicu prichádzame o 08:30, sadáme si do čakárne a nevládne očakávame príchod autobusu. 09:15 nastupujeme do National express busu a o pätnásť minút vyrážame na dva a pol hodinovú cestu na juh Anglicka. Prvú hodinu nám zaberá len výjazd z Londýna, potom pokračujeme ďalej po diaľnici. Vonku je poriadny lejak. Čas využívame, ako ináč, na spanie. Iba Maťovi je akosi nevoľno a zhruba 30 minút po odjazde z Victoria coach station navštevuje toaletu v zadnej časti autobusu. Ako naschvál, práve keď stojíme na križovatke a v autobuse je ticho, z toalety sa ozývajú podivné zvuky. To už Maťo objíma misu toalety. Po dokončení svojho diela vychádza von vysmiaty, no spolucestujúci na neho hľadia ako na blázna
Do Doveru prichádzame na pravé poludnie a vystupujeme v prístave. Dážď ešte neustáva a my sa s mapou v ruke zorientujeme kde presne sme a ktorým smerom pokračovať peši na „White cliffs of Dover“ – biele kriedové útesy. Navštevujeme malý rybársky pub neďaleko prístavu, kde sa schovávame pred dažďom. Objednávame si typický anglický čaj s mliekom. Zhruba po pol hodine, keď dážď ustáva, pokračujeme v ceste. Miernym stúpaním sa z centra mesta dostávame na kopec, kde sa rozkladá Doverský hrad. Chceme sa ísť pozrieť do jeho areálu, no po zistení ceny vstupného od tejto myšlienky veľmi rýchlo upúšťame. Hrad si obzeráme len z diaľky. Po ceste ku kriedovým útesom sa neplánovane zastavujeme pri pamätníku Louisa Blériota, ktorý ako prvý v roku 1909 preletel kanál La Manche na svojom lietadle Blériot 1. K útesom, z ktorých je výhľad na prístav prichádzame zhruba o 14:00. Pokračujeme po ich okraji ďalej na východ k ich najzaujímavejšej časti – prírodnej rezervácii White cliffs of Dover. Ja ostávam na kopci s nádherným výhľadom na biele kriedové útesy, prístav a kanál La Manche. Maťo, Juraj, Andrej a Kubo pokračujú v ceste zostupom po rebríkoch na odľahlú pláž a kúpu sa v mori. Ja zatiaľ sledujem na obzore spolu s čajkami brehy Francúzska . Obloha sa v priebehu pár minút úplne vyjasňuje a more spolu s útesmi naberajú na kráse. O 16:30 sa opäť všetci stretávame na vrchole útesov, odkiaľ po krátkom občerstvení pokračujeme o 17:15 späť do civilizácie na autobus do Londýna. Na zastávku prichádzame načas o šiestej hodine. O chvíľu prichádza National express bus, ktorý nás ešte prevezie do prístavu, odkiaľ naberáme smer Londýn. Poslednými pohľadmi na nádherné biele skalné útesy sa lúčime s Doverom. V meste Canterburry stojíme na autobusovej zastávke iba dve minúty dlhšie ako máme a zhruba tri miesta pred nami sa istý námorník vo vyššom veku, ktorý nastúpil práve v doverskom prístave, začína ozývať. Rozčuľuje sa, prečo tak dlho stojíme, vykrikuje po šoférovi, že ho neznáša, ani ich spoločnosť, že ho za to zažaluje a on stratí prácu Asi desať spolucestujúcich v autobuse sa na ňom spolu s nami neuveriteľne zabáva, keď mu jeden mladík povie, aby sa dedko ukludnil, lebo dostane infarkt. Rozčúlený dedko pokračuje v chŕlení nadávok na šoféra, okrem iného ho nazýva aj zradcom
Po takmer dva a pol hodinovej ceste okorenenej týmto zážitkom prichádzame 20:40 späť na Victoria coach station. Myšlienka, že nastávajúcu noc nemáme zabezpečené žiadne ubytovanie, nás prinúti veľmi rýchlo si začať hľadať nejaký lacný hostel, prípadne hotel. Obchádzame zhruba päť hostelov na Belgrave road, ktorá je lacnými hotelmi preplnená. Nikde však neuspejeme pre plne obsadené izby. V jednom hosteli na brehu Temže nám našli voľné miesta v hosteli, no na druhom konci mesta a za pomerne vysokú cenu. Túto ponuku odmietame. Je už 22:30, blúdime po nočných uliciach Londýna, a čo je najhoršie, začína opäť pršať. Schovávame sa pod strechu akéhosi luxusnejšieho hotela, odkiaľ nás po chvíli vyháňa vrátnik. S pocitom beznádeje pri hľadaní ubytovania prechádzame po Vauxhall bridge na druhú stranu Temže. V okolí železničnej stanice Vauxhall nám radí pravdepodobne domáci o nejakých hosteloch v blízkosti. Porozumieme mu bez problémov, no podľa jeho rád žiaden hostel nenachádzame. Je už po jedenástej hodine večer a Maťo vyberá mapu, v ktorej má zaznačené dva hostely, ktoré sú našou poslednou nádejou. Po nábreží Temže pokračujeme okolo St. Thomas hospital smerom k stanici Waterloo. Do prvého naznačeného hostela sa dobíjame asi päť minút, no ani tu nemajú pre nás voľné miesta. Smerujeme teda k našej poslednej nádeji, hostelu na Kennington road. Aj tento je však plne obsadený a my úplne vysilení už nevidíme žiadnu inú možnosť, len najbližší park pri Imperial War Museum priamo cez cestu. Síce sa v tomto parku pohybujú značne opití bezdomovci, nám už ani to neprekáža. Zvony Big Benu práve odbíjajú polnoc a my sa všetci piati z posledných síl skladáme na trávu pod strom, kde okamžite zaspávame.
_____________________________________________________________________________________________________
Utorok, 13.7.2010
Je pol druhej ráno a Maťo ma zmätený budí, že už sa rozvidnieva, aby sme sa pozbierali a šli preč. To sa už nasúvali nad mesto dažďové oblaky, ktoré svietili odrazeným svetlom veľkomesta. Zrejme preto ten pocit vychádzajúceho Slnka. Približne o hodinu na to sa rozprší, naťahujem na seba pršiplášť takisto ako Kubo. Andrej je v spacáku, jemu je to jedno. Len Juraj a Maťo, ktorí ležia na holej zemi bez akejkoľvek ochrany pred dažďom sa okamžite budia. Zhruba po dvadsiatich minútach dážď ustáva. No pred piatou hodinou ráno sa už budíme všetci na ešte hustejší dážď, ktorý nás núti vstať a urýchlene sa presunúť na najbližšiu stanicu metra – Waterloo station. Tu sa schovávame pred dažďom a chladom štyri hodiny od 5:30 do 9:30, kedy začína lacnejší tzv. off-peak (prevádzka metra mimo rannej špičky). Čas na Waterloo station trávime pospávaním na lavičkách, neskôr sa ideme do fastfoodov naraňajkovať.
O 9:20 schádzame do podzemia, kde si kupujeme spomínané „off-peak daily tickets“ a nastupujeme na prvé metro linky Bakerloo na druhú stranu Temže. V stanici Embankment prestupujeme na žltú Circle line do štvrte Bayswater, ktorá je takisto známa množstvom lacných hotelov a hostelov ako Belgrave road. Do Bayswater prichádzame tesne po desiatej hodine a okamžite sa púšťame do hľadania hostelu. Ďalšiu noc pod holým nebom by sme už pravdepodobne nezvládli. Medzi prvými hostelmi, ktorý navštevujeme je Hostel Central, s veľmi priateľnými cenami (10 libier za posteľ na jednú noc), avšak majú tu plne obsadené. Postupne obchádzame asi päť hostelov aj hotelov, no bezúspešne. Čistou náhodou prechádzame po Kensington Gardens Square, kde natrafíme na nám výzorom úplne vyhovujúci hostel West 2. Na recepcii dostávame konečne po dvoch dňoch hľadania kladnú odpoveď. Za 6-miestnu izbu zaplatíme spolu 60 libier, čo je pre nás ešte veľmi priateľná cena vzhľadom na to, akým spôsobom sme prežívali posledné štyri noci. Je jedenásť hodín predpoludním, no izba je nám k dispozícii až od druhej hodiny popoludní, tak sa s dobrým pocitom vraciame metrom späť do centra mesta.
Opäť sa vezieme žltou Circle line zo stanice Bayswater na stanicu Westminster. Po východe z podzemia stojíme priamo pod známym Big Benom. Na pamiatku zopár fotiek, taktiež s priľahlým London Eye a pokračujeme v prehliadke ďalej. Parliament street nás dovedie k známej Downing street 10, sídlu britského premiéra. Cez St. James Park kráčame k Buckinghamskému palácu, sídlu britskej kráľovnej. Odtiaľto sa zhruba po desaťminútovej prechádzke dostávame na Trafalgar Square, kde si pred Národnou galériou oddýchneme desať minút. Je krátko pred druhou hodinou popoludní a našou poslednou plánovanou zastávkou pred odchodom na hostel je Piccadilly Circus, známa londýnska obchodná ulica. Na Trafalgar Square schádzame do podzemia na označenú stanicu metra Charing Cross. Kráčame nekonečnými podchodmi, podzemnými schodiskami a nástupišťami, až nakoniec dezorientovaní vychádzame z podzemia približne pol kilometra od miesta, kde sme doň vchádzali. Rozhodneme sa teda, že bude lepšie, ak na Piccadilly Circus prejdeme po vlastných. Po prehliadke ináč nie veľmi zaujímavej obchodnej ulice chceme zísť na nástupište stanice metra Piccadilly Circus, avšak na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že stanica je uzatvorená. Tak pokračujeme opäť po vlastných po Regent street na nasledujúcu stanicu Oxford Circus, kde nastupujeme po prvýkrát na červenú Central line. Vezieme sa na stanicu Notting Hill Gate, kde prestupujeme na žltú Circle line do Bayswateru. Na izbu prichádzame o 15:00.
Po zložení batohov a polhodinovom oddychu konzultujeme náš ďalší plán do večera. Rozhodujeme sa pre observatórium v štvrti Greenwich. Opäť nastupujeme na žltú Circle line a vezieme sa popod celé centrum mesta až do stanice Tower Hill. Tu sa musíme peši presunúť asi päť minút na stanicu nadzemnej železnice DLR – Docklands Light Railway. Vlakom sa dostávame na stanicu Westferry, kde prestupujeme na smer Greenwich. Tento úsek cesty vlakom vedie pomedzi mrakodrapy obchodného centra Canary Wharf. Približne o piatej hodine vystupujeme v Greenwichi a smerujeme na „Upper hill“ nad štvrťou, kde je „Royal Observatory of Greenwich“. Na miesto dorazíme zhruba 17:40 a objekt observatória je otvorený iba do šiestej hodiny, preto našu prehliadku urýchľujeme. Za pozornosť tu určite stojí nultý poludník, ktorý prechádza observatóriom a rozdeľuje Zem na východnú a západnú pologuľu. Po tejto zaujímavosti schádzame z kopca naspäť na stanicu železnice a vraciame sa opäť s prestupom cez Westferry na stanicu Tower Gateway. Odtiaľto sa chôdzou dostávame za desať minút k jednej z najznámejších pamiatok Londýna – Tower Bridge. Po tejto obhliadke sa opäť metrom presúvame ku St. Paul Cathedral. Tá je však už zatvorená a my pokračujeme k Temži na Millennium Bridge, ktorý nás privedie priamo pred galériu Tate Modern a k Shakespearovemu divadlu Globe Theatre.
Je už pred deviatou hodinou večer a nás ešte čakajú obchodné ulice v oblasti Piccadilly Circus, kde ešte kupujeme nejaké suveníry. Po večernej prechádzke sa dostávame k stanici modrej linky metra Piccadilly line Green Park, odkiaľ sa s prestupom cez South Kensington dostávame do štvrte Bayswater, kde sme ubytovaní. V Tescu express ešte kupujeme dve flaše vína, aby bolo večer čo piť. Niečo po desiatej hodine večer prichádzame na izbu, postupne sa sprchujeme a večeriame, no zatiaľ čo sa posledný Andrej osprchoval, nás ostatných štyroch únava v momente uspala. Tak ostali dve fľaše vína na deň odchodu. Zaspávame okolo polnoci.
_____________________________________________________________________________________________________
Streda 14.7.2010
Ráno sa budíme o deviatej hodine. Po polhodinovom odhodlávaní sa konečne postavíme z postele, naraňajkujeme sa a vypijeme jednu fľašu vína. O 10:45 odchádza z hostela Andrej s Maťom do akéhosi Army shopu. Ja s Kubom a Jurajom odchádzame z hostela za nimi o jedenástej hodine. Stretávame sa na Westbourne Grove a kráčame smerom na Gloucester Place Road, kde dorazíme na pravé poludnie. Odtiaľto nám odchádza o 12:30 EasyBus na letisko Stansted. Vezieme sa v ňom iba my piati. Na letisko prichádzame krátko pred druhou hodinou.
V termináli ešte dobíjame baterky do kamery na spiatočný let, naobedujeme sa a vypijeme druhú fľašu vína. Krátko pred štvrtou hodinou prechádzame pasovou kontrolou a osobnou prehliadkou. O pol piatej, práve keď sa dostávame do duty free zóny, je najvyšší čas pokračovať v ceste k našej odletovej bráne, kde nás už čaká lietadlo. V rade pred nástupom do lietadla sa nenápadne posúvame takmer až na začiatok radu. Po expresnom odbavení utekáme po letiskovej ploche do lietadla obsadiť si najlepšie miesta pri okne. Plánovaný odlet o 17:30 sa nečakane posúva na šiestu hodinu kvôli imobilnej pani, ktorej nastupovanie do lietadla si vyžaduje špeciálnu techniku.
Krátko po šiestej hodine večer sa konečne postavíme na začiatok vzletovej dráhy a odpútavame sa od zeme. Po počiatočnom stúpaní pomedzi búrkové oblaky dosahujeme cestovnú hladinu vyše 11 kilometrov. Aj v tejto výške nám výhľad znemožňuje súvislá vysoká oblačnosť, ktorá sa stráca až niekde nad Holandskom. Zažívame pomerne silnú turbulenciu, no zvyšok letu je pokojný a my sledujeme krajinu Nemecka a neskôr aj Česka pri zapadajúcom slnku. Počas klesania na bratislavské letisko vidíme pod sebou Trnavu, jadrovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach a komíny chemického podniku Duslo Šaľa. S pohľadom na Dunaj a vodné dielo Gabčíkovo dosadáme na dráhu 31 krátko pred deviatou hodinou večer. Po príchode do príletovej haly nás čaká ešte pasová kontrola, keďže prilietame z krajiny mimo Európskej únie. Spoločná fotka s riadiacou vežou a o 21:40 nastupujeme na autobus číslo 61.
O desiatej hodine večer prichádzame na železničnú stanicu, kupujeme si občerstvenie na cestu, kupujeme lístky a nastupujeme do už pristaveného rýchlika. Pár minút pred jedenástou hodinou vyrážame z Bratislavy. V Liptovskom Mikuláši vystupujú Maťo s Andrejom a Jurajom o tretej hodine ráno. Ja s Kubom pokračujeme do Popradu, kde sme však vo vlaku zaspali a nestihli vystúpiť, tak sme sa museli vracať naspäť zo Spišskej Novej Vsi. Domov prichádzame o pol šiestej ráno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár