Dvadsať jeden: Toľkokrát obehla Zem okolo slnka od chvíle, keď sa narodil. Plus k tomu deväť mesiacov embryonálneho vývoja, na ten sa zabúda. Akoby prvým kyslíkom do pľúc vznikol celý človek. /Sliepka a vajce je jedna, a tá istá bytosť, iba posunutá v čase. Heuréka!/.
Dvadsať jeden: Ako znela tá Nezvalova báseň? V dvadsať jednotke vrcholí chaos ideí. Naučené versus realita. Náboženstvo kontra život. Ako ďalej?
Slniečko otáčalo za ním hlavu – celé tie roky. To schvaľoval. Teraz mučí našetrené ilúzie skúškou správnosti. Slnko už ho nezaujíma. Kto mu nahučal do hlavy, že bude inžinierom?
„Sám si to chcel.“
„Ja?“
Chce im povedať: „Moment, milí moji! Inžinier, to je tá figurína za počítačom a medzitým za volantom bavoráka? Ak áno, tak vám hovorím nie!“
A rodičia si melú svoje. Už mu vybavili onen džob.
Kríza identity pokračuje. Prestal byť pajácom v disko aréne /pračlovek a tam-tamy pri táborovom stroboskope/. Nie je ani kamarátom svojich kamarátov. Len čo sú nablízku, ústa mu sami vravia: Mňa to s vami nebaví. Nie je ani zamilovaný, má toho po krk. Je panic a je v tom sám. Ničím iným sa mu doteraz nepodarilo byť.
„Ja som strašne sám,“ povedal jednej psychologičke. Tá vytiahla šablónu a podľa identifikačných údajov ho do nej zakreslila.
„Musíte...“
Áno, musíte sa prispôsobiť. Je vás tu priveľa. Všetci túžia rovnako – stádo nadržaných, treba im zavrieť klapačku a vtesnať ich pod čiaru priemernosti.
„Nič nemusím!“ chce zakričať pyšne. Ale v skutočnosti povie:
„Ja nechcem. Rozumiete? Nemám záujem.“
O život.
Ale to už nepovie.
Hľadá, aby našiel, nie aby hľadal. Tak má fungovať život: Aby sa nestratil v hľadaní. Túži ho rozobrať do poslednej súčiastky. Miesto duše v stroji nachádza bezduchý stroj. Vtedy naďabil na Dostojevského poviedku: Sen smiešneho človeka. Fiodor ho nabáda, aby sa s tým zmieril, že človek je raz taký. „Buď smiešny a maj ich rád.“ Nechaj si sypať na hlavu. Príbeh končí príkladnou výzvou: „A ja pôjdem, pôjdem...“ Veď je to kravina. Cítil podraz od tohto velikána. Čože má robiť? Ísť príkladom, a to je ten zmysel života?
Bola včasná jar. Obdobie samovrahov. Motýle sa mu vysmievali. Všetci sú šťastní. Lebo nevzali na seba bremeno útrap z rozumu. Všetci sa vezú a čaká sa na hlupáka, čo to utiahne.
Zašiel za svojim dávnym priateľom z detstva. Za farárom. Rozpovedal mu všetko. Pravda okrem smrti. Farár ho vypočul a povedal nezabudnuteľnú vetu:
„Je to ťažké...“
Strašne sa tej vete potešil. Že aspoň jeden človek na svete priznal, kúrnik, že je to ťažké! Nie ľahké. Netáral mu o večnom živote, lebo ten existujúci má navrch. A nie je vyriešený. Je ťažký, tak načo sa zaoberať životom večným? Naveky sa rozišiel s farárom i so všetkými kostolmi. I s Dostojevským.
Uvedomil si: Mám dvadsať jeden. Predo mnou oceán času. Čo si začnem? Tak najprv to panictvo. Raz pod vplyvom omamnej látky, atď. Podarilo sa. Potom láska. To sa nepodarilo. Ostala rana otvorená dokorán.
„Ale na to sme inteligentné bytosti, aby sme také prkotiny prekonali.“
Voči citom účinkuje necitlivosť. Cynizmus voči bolesti. No a? Život je vojna. Kto ju prežije, stane sa citovým mrzákom. Radujú sa iba naivní.
Vie, že ide proti všetkým. Proti víťazom i proti porazeným, proti láske i nenávisti, proti motýľom i kvetom. Aby zistil, čo ostane, keď človek odíde. Ak to bude iba plieseň v neumytej skúmavke, aj to je dobre, veď to môže byť penicilín. Bude sa hrať.
Keď hrá futbal sám v prenajatej hale, lebo nemá kamarátov, je to tréning na zápas. Keď hrá so životom s otvorenými kartami a nemá šancu na úspech, je to tréning zúfalcov na konečné zúčtovanie ohľadne zmyslu života.
„Som sám a odmietam šablóny. Ak sa do smrti neposuniem vpred, bude to prehra. Dobre. Ale činnosť už som si našiel.“
Bude to prehra rozumu so životom. Lebo tak stoja: nie spolu, ale proti sebe.
„Viete: láska a nenávisť, to už tu bolo. Skúste vynájsť niečo, z čoho sa srdce poteší a pôjde to z hlavy.“
Dopraje si chvíľu oddychu. Na pahorku nad dedinou, kde lúky a háje nezomlel čas a ďaleké polia tam na rovine sú bránou do krajiny, ktorú treba objaviť. Cestička poľná, kamene a margaréty – cez kopčeky až za obzor – ako do starého obrazu. Niekde na nej môžbyť nájde pochopenie. Keby však nie, nevadí. Aj tak nebolo čo iné robiť.
„A ja pôjdem, pôjdem...“
Lebo tam za obzorom možno niekoho stretne. Ako bude vyzerať? Bude to ešte človek. Bezpochyby áno. Ešte nepočul z úst zvieraťa jedinú rozumnú vetu. A tie rozumné, čo počul, boli práve živočíšnosti zbavené. Ale bude to človek s vymeneným programom. On aj on, ponechajú si jediný inštinkt: byť. To je zmysel života.
Budú tu, aby boli. Ich úsilie bude kolektívne. Bežný človek tu je, aby bol – jeho úsilie je individuálne. Človek versus ľudstvo, individualita kontra kolektív.
Chcel by sa dožiť doby, keď človek nebude ľudstvu nepriateľom. Keď zmysel života nebude súkromným problémom. Ale na to si musí trocha počkať. Približne tisíc rokov.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár