Nemôžem zaspať. Odkedy sa mi zdá, že niekto je v mojej izbe, som akoby preliaty dávkou kofeínu. Oči mám zavreté, ale uši skúmajú každý zvuk, ba aj pavúka by som počul, ako lezie. Len toho, kto tu je, nepočujem ani šuchnúť.
Niekto tu je – taký blbý pocit, občas ho mávam. Asi nemám čisté svedomie. Ktovie prečo. Človek nemusí vedieť, prečo sa cíti vinný. Prosto má ten pocit a nepomôže si. Mám strach, že prišla hodina zúčtovania. Aspoň... aspoň sa dozviem, za čo.
Aj včera sa mi zdalo, aj predtým, že tu niekto je. Nikto tu nebol. Dnes je to však iné. Je to iné?
Tam sedí. Cítim to. Ale kto? Je uprostred izby, asi v kresle. Musel by som sa otočiť v posteli a nadvihnúť hlavu. Je za mojím chrbtom.
Blbosť! Nikto tu nemôže byť. Som racionálny človek. Neverím v zázraky, ani v osud. A už vôbec nie v tresty. Len tak pre nič za nič. Za to, že mám všetkých na háku. Čo nemôžem? Oni môžu? Oplácam im požičané rovnakou mincou. Dokiaľ som sa obetoval, netrestali ma pocitom viny. Teraz na nich seriem. Nikam to totiž neviedlo. Zvykli si: obetuj sa! A mne neostalo, iba vždy upratať a urobiť fotky a video. Sluha svojich pánov – tak som žil. Ja vždy ustupujem – najprv. Keď to nikam nevedie, tak si postavím hlavu.
Teraz som sa vzbúril svojou ľahostajnosťou. Ako vy mne, tak ja vám. Ani za nič neustúpim! Kto je to?
Nech je to, kto chce. Ak sedí v kresle, nech sa dá vypchať. Čo ak je to nejaký vrah? Prišiel ma zabiť. Zacítim na krku jeho ruky. Zovretie. Bude silný, neubránim sa. Príde... ba možno už stojí nado mnou. Chystá sa. Som otočený chrbtom. Musel by mi zovrieť hrdlo prstami, nie palcami, to je slabší tlak. Bude to dlhšie trvať. Keď sa potápam na plavárni, viem dobre, aké je nepríjemné nemať dosť vzduchu v pľúcach. Teraz to bude ešte aj bolieť. Čo urobím, ak ma zovrie? Nie, nebudem sa brániť. Dúfam, že nie.
Mal by som sa otočiť. Ak nie som posera, tak mal. Nechce sa mi. Je to aj tak blbosť. Nechce sa mi pohnúť, ja mávam také stavy. Zrazu nie a nie pohnúť malíčkom.
Dobre, otáčam sa. Oči do tmy. Nie je celkom tma, niečo vidím. V kresle... teda v kresle sedí nejaká postava. Sedí tam niekto, vidím ho. Oči zavrieť!
Ešte raz: oči do tmy. Áno, hlava, telo a nohy nevidno. Sedí tam niečo tmavé, bez detailov, má tvar človeka. Oči zavrieť!
To nie, isto sa mi marí! Kedy vošiel? Keď som spal? Ale veď ja som nespal, nemôžem predsa už hodinu zaspať!
Kto je to? Kto to je, do riti? Nehýbe sa. Asi sa mi marí. Náhodná hra tieňa. Lenže... prečo tak realistická? Ešte, že sa nehýbe. Ak to niekto je, tak potom... Duch svätý? Alebo nejaký mimozemšťan? To druhé by som bral. Ale aj tak sa bojím. Chcem ísť niekam preč. Nechcem tu byť.
Preč, myslím preč z planéty Zem! Hoci aj do pekla. Nie je tu dobre. Som sám, už sto rokov sám, a stále viac osamelý. Som iný. Ani nemám komu povedať, že ma bolia kríže.
Keby ten duch, či čo je to, bol ako kamoš, tak som vlastne rád. Áno, ale on nie je kamoš. Cítim to. Neviem ako, mám však istotu, že je zlý. Že je so mnou zle. Vždy so mnou bolo zle, keď som sa vzoprel, teraz je to absolútne: teraz je to total! Je po mne!
„Kto si?“
Ozvena sa mi vrátila ako úder do boľavej hlavy a tá vec, ten duch, sa na mňa vyrútila a... strašná sila! Priľahlo mi čosi hlavu, taký obrovský tlak a telo dostalo šok. Infarkt, neviem. Strašne ma zabolela duša, o ktorej som nevedel a mal som na výber – buď zase neustúpim alebo ustúpim. Chcel si sa biť, tak poď! Zomri alebo ži, máš na výber. No? Zhasni ako sviečka.
Zaúpel som v strašnom objatí temna. Nohy som mal ešte tam, hlavu už vonku. Ťahalo ma kamsi do tmy, ale takej, čo pozná iba úzkosť a zdesenie. To nie je smrť, to je čosi horšie. Hlava, a telo som ťahal von, až som takmer omdlel. Alebo omdlel som. Potom neviem, asi som žil. Asi žijem.
Nikto tam nie je. Ale bol! Určite tam bol. Izba je prázdna, svetlo stolnej lampy darmo hľadá votrelca. Neviem, či je to pravda, neviem, či žijem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár