k sebe cestu nájdu si,
majú v tej krutej hre,
čo život vraví si,
prekážky v ceste len,
a stačí veru tak málo,
aby nápoj sladký zmenil sa na blen...
Ťažké je nájsť, ľahšie však je stratiť,
tak často chcel by som tie chvíle vrátiť,
kedy boli sme si blízko tak,
až mal som pocit že v náručí Ťa mám...
Až keď si zložila, zistil som ako som len sám.
A predsa každý nový deň zas nádej mi dáva,
a ja rozmýšľam ako sa len máva,
tá čo tak blízka mi je, až mám z toho strach...
Tá čo na ňu myslím keď ležím v temnotách,
svojej mysle
a premýšľam o zmysle
všetkého čo je mi blízke a predsa tak vzdialené...
Niekedy mám pocit že je to celé šialené...
A nikdy z toho nič dobré nevzíde...
Ale to len dovtedy kým ráno nové nepríde,
A neprinesie z diaľok veľkých
Tvoju vôňu, toľký prepych,
či správu okrídlenú, list či slová
Ozvi sa mi...milá moja...
Copyright© Finwaell, 2006-2008.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
filren
12. 12.decembra 2006 17:07
Ach jaj... O tebe sa raz budu ucit deti na literature a budu ta neznasat ked bude pisomka...
2
Filren...ja úplne nesúhlasím, pokiaľ budú tie deti na literatúre ako ja tak budú tieto básne milovať...a teraz k tebe Finwaell a k tvojej prekrásnej tvorbe, snáď nikdy ma básňou svojou nesklameš...len sánku dokorán večne otváram, že existuje ešte dnes ktosi kto vie využiť pera čaro a napísať také krásne dielo...je to priam neskutočné...viem prečo sme dobrými priateľmi...v týchto veciach si až príliž rozumieme obávam sa...
3
ja si ta viem uplne predstavit ako lezis niekde v lese na luke kde vedla tecie potocik a pises...pekna predstava
Napíš svoj komentár