Stretko sme plánovali už dávno, ešte minulé prázdniny (už ani neviem aké to boli), ale vtedy to nevišlo. On sa však nedal odbyť a volal mi opať v pondelok, že kedy ho prídem pozrieť a drísty podobného typu. Vtedy bol deň BLBEC a neozaj sa mi s ním nechcelo vykecávať, tak som mu povedala že prídem vo štvrtok. Samozrejme ma zobral za slovo a všetko naplánoval bez mojho vedomia. Aj som sa snažila z toho nejako vykĺznuť. Písala som mu, že vo štvrtok mi to nevyhovuje, že ak by chcel mohli by sme to preložiť na piatok. V kútiku duše som čakala odpoveď: ,,Prepáč zlatko, ja v piatok nemožem, ´´ ale nedočkala som sa. Správa prišla v znení: ,,Jasné prídi, zoberiem si voľno. Teším sa na teba.´´ Opať som v duchu začala nadávať, hrešiť a podobné veci. Keďže sľuby zo zvyku dodržiavam musela som aj tento.
Rada cestujem, ale iba s niekym, kto vie kam ideme, čo potrebujeme, kde máme vystúpiť či nastúpiť. Bohužiaľ na túto akciu som išla sama. Úplne sama. Bála som sa. Nie som taký výrečný typ, žeby som za niekym prišla a opýtala sa ho na cestu. Nie, nie. Všetko záviselo len a len na mne. S falošnou kartičkou na vlak sa mi cestovalo ešte lepšie... Našťastie mi išiel priamy spoj TAM, takže som si v pokoji sedkala, kochala sa výhľadu z okna vlaku a cesta ubiehala príliš rýchlo... Odrazu som tam bola- 105 kilometrov od rodného domova.
Prvé, čo som urobila keď som vyšla z vlaku bolo to, že som si zapálila. Musela som striasť všetok ten stres. Druhé, bolo to, že som mu zavolala, že som už tam. Ani neviem z ktorej strany prišiel, ale prišiel. Teraz si určite predstavíte, že sme si dali pusu na uvítanie a objali sa. Musím vás sklamať, nič takéto sa nestalo. Bohužiaľ. I keď by som tomu bola rada, ale nestalo sa. Dofajčila som, naskočili sme do auta a niekam sme sa viezli. Medzi tým mi stihol povedať, že musíme ísť do obchodu kúpiť maliny, med a tatarskú; zaniesť niečo na poštu; stretnúť sa s jeho kamarátom Petrom, ktorému išiel predať platňu za nehorázne peniaze.
Prvý na rad prišiel ten obchod, vobec sme nevybavili, čo sme mali, ale to nevadí.
Potom sme šli zaniesť tú platňu. Ten člověk, ten Peter, je kapitola sama o sebe. Neviem či sa mi to tu oplatí rozpisovať, ale bola som v úzkych, keď sa ma vypytoval rozne veci. ON sa na mne len zabával, lebo videl, že sa ho bojím. Chytil ma za ruku (pod stolom, aby to nikto nevidel). Ani neviem ako som tam pretrpela hodinu s tým čudom, nakoniec sme sa odtiaľ úspešne dostali. Nechytil ma za ruku ako predtým.
Znovu sme išli do nejakého obchodu, kde kúpil med a tatarskú. Maliny nie.
Ešte sme skočili do lekárne, lebo mu volala mama, aby jej kúpil nejaké cukríky proti bolesti hrdla.
Nakoniec to všetko išiel zaniesť domov. A vtedy prišiel prvý šok. ,,Ideš so mnou hore? ´´ Vytreštila som na neho oči, že PROSÍM? ,, Nie, nejdem. Počkám tu.´´ Smutne na mňa pozrel a zmizol vo vysokom paneláku oranžovej farby, kde býval. Vyšiel so svojím psíčkom- Buba. Hneď som si spomenula na tie žuvačky- HUBA BUBA. V duchu som si predstavovala, že raz si kúpim psa, ktorému dám meno Huba a ON bude mať sučku s menom Buba. Sranda. Sadli sme opať do auta a viezli sa neviem kam. Pri veľké jazero. Pri jazero, kde mi dal pusu...
Potom mi išiel ukázať psychiatrickú liečebňu, kde sa ocitne aj on. V januári. Fasa.
Len tak sme sedeli v aute. Bavili sa. Nahol sa ku mne a dal mi pusu. Znova.
,,Ty máš bývaleho? Ja som si myslel, že ty si slušné dievča.´´
,,Hej, hej mám. A ty nemáš bývalé? ´´
,,Mám, čoby som nemal.´´ Začal ich rátať na prstoch. Neskor k tomu pridal aj mená. ,,Nepočítam také, s ktorými som bol týždeň a s takámi čo som s nimi nespal.´´ Aha, dobre vedieť, pomyslela som si. Škoda len, že mňa tam nezapočítal... Nerozumiem,či to pre neho nič neznamenalo,alebo čo. Nakoniec mi to nedalo a opýtala som sa ho, kam teda klasifikuje toto čo je medi nami. Nemal odpoveď. Nevedel, čo na to povedať. Ale predsa sa vynašiel: ,, Ty si nikdy za nikým neprišla a nedala si mu len tak pusu?´´
,,Nie, nedala.´´Toto bol druhý šok. Moja fantázia začala pracovať a hneď som si spomenula na všetky jeho kamarátky ku ktorým len tak príde a dá im pusu.
,, Ja si aj tak nikoho nehľadám. Len by mi to ešte viac priťažilo.´´ Tretí šok nastáva práve teraz. ,, Ty si prečo niekoho nenájdeš? Veď baby to majú ľahšie, keď si hľadajú frajera.´´ Chcela by som vedieť, že odkiaľ toto zobral... Chcela som mu jeho teóriu vyvrátiť, ale asi som už aj stratila nejakú silu a bojovnosť, ktorá by to urobila.
Nakoniec mi povedal: ,, Ty už sa mi nikdy neozveš. Ty mi už nikdy nenapíšeš. Ty už nikdy za mnou neprídeš.´´
Na to som mu odpovedala: ,, Nikdy nevieš.´´
Dali sme si pusu. Teraz už naozaj len takú pravú kamarátsku. Jednu. Dve. Vchádzam do vlaku, neobzrem sa ako v amerických filmoch na neho. A na čo? Pre neho som bola len ďalšia do tuctu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár