Kto som? V prvom rade asi človek. To poviem hneď na začiatku. Ťažko sa píše o sebe. Ťažko sa hľadajú niektoré slová na to, aby človek ukázal, aký vlastne v skutočnosti je. Pretože keď si tento prečíta 10 ľudí, tak tých 10 ľudí môže povedať, že to nie je pravda a pravda je o mne takáto.

Stretol som sa tu s tým, ako si ľudia myslia, že ma poznajú, že do mňa vidia, a v mnohých prípadoch nevedia nič. Môžu vedieť maximálne to čo poviem, to čo dám zo seba najavo, ale určite nemôžu povedať, že ma poznajú, keď ma v živote nestretli. Dá sa posúdiť pravdivo človek, ktorého ste nikdy nevideli? Dá sa to posúdiť z fotky?

Niektorí z vás mi občas vyčítate, že sa vo svojich blogoch neviem usmievať. Verte mi, že je to niekedy dosť ťažké, keď si uvedomujem, do čoho som sa už v živote dostal. Stretal som všetkých možných ľudí, ktorí sa ku mne zachovali rôznymi spôsobmi. Všetky tváre máme stále pred očami. Ja sa rád usmievam, rád sa smejem a možno to tak nevyzerá, ale je to tak. Smiech je skvelá vec. Lenže žiaden úsmev netrvá večne a nepadne každému.

Raz na mňa padla poznámka, že vôbec nie som taký ako sa tu prezentujem a iba sa tvárim na niečo čo nie som. Neviem ako to dotyčná osoba mohla posúdiť, keď ma v živote nevidela. Ja sa ku každému správam tak ako si zaslúži. V mnohom dokážem odpúšťať, dokážem zabudnúť aj všetko. Ale nech si niekto nemyslí, že to bude trvať stále. Všetko má svoje hranice. Moja trpezlivosť, moje nervy, aj môj zmysel pre to veci prekusnúť. Takže k tomuto poviem toľko, že nehrám sa na nič. Ku každému som taký, ako si zaslúži.

Čo mi v živote najviac chýbalo? Priatelia. Verili by ste tomu? Osobe, ktorá ma cez 80 ľudí v priateľoch, chýbajú priatelia. Pravda je ale taká, že s mnohými z tých ľudí som sa ani ešte nestretol. Je pravda, že s niektorými som si ale porozumel tak veľmi, že ich nielen mám v liste priateľov, ale ich aj cez internet za skutočných priateľov považujem. Ako napríklad "sestrička Owad". Ako sestra ma podržala, ako sestra ma zdžubala, keď som urobil niečo sprosté, ako sestru som ju podržal ja, keď bola nešťastná. To je už skutočne priateľstvo. Celé to už chceme len zavŕšiť tým, že sa stretneme. A nielen s ňou. Je aj pár ďalších priateľstiev, ktoré chceme na oboch stranách takto potvrdiť.

Milujem knihy, milujem hudbu, milujem písanie. Nadovšetko. Je to všetko čo mi dodáva silu, čo mi dodáva možnosť otvoriť sa a dáva mi pocit, že je to niečo na čom skutočne záleží. A nechcem sa meniť. Prečo by som sa mal meniť kvôli slovám, ktoré mi niekto adresuje? Stojí to za to? Nebudem sa kvôli ničomu a nikomu meniť. Jedine, že by to bolo niečo, čo by naozaj bolo treba na mne zmeniť. Chcem žiť ako chcem a cítiť sa fajn. Nič viac.

So this is me.

 Blog
Komentuj
 fotka
mirkova  14. 11. 2010 11:09
uhm, pekné
 fotka
owad  14. 11. 2010 11:25
 fotka
adsy  14. 11. 2010 11:47
mám iba jednu malú poznámku.

Vieš, odpustiť sa dá, ale zabudnúť je nemožné. Vždy to ostane v našej hlave.
 fotka
omeleta  14. 11. 2010 12:03
pekne napísané,mám z toho dobrý pocit
Napíš svoj komentár