Z hlbokeho zmyslenia ma vytrhli Tomove slova "Mozeme ist?" V mysli som mala vela otazok. Chcela som sa ho opytat na tu fotografiu a co ma jeho rodina spolocne .. smutne som pozrela na fotografiu, teda mala spolucne s mojou mamou. "Nie!" prikazala som si v mysli. Nemozem sa ho na to opytat. Ved on mozno o nicom nevie. "Tak teda pojdeme ?" optal sa znovu. Iba som sa usmiala a kracala k dveram. Tom vzal kluce a zavrel dvere. Zisli sme po schodoch na prizemie a vysli z brany. Pri pohlade na zaparkovane auta som si spomenula na autonehodu mojich rodicov. Sedeli v novom zelenom aute. V ten vecer zan isli zaplatit poslednu splatku. Ten sialenec ktory sposobil ich smrt sedel v ciernom aute. Nasa znacka sa koncila cislom 7. Kedysi moje stastne cislo teraz stelesnovalo vsetku nenavist, vsetko moje utrpenie.
Zacala som sa triast. "Zdeni si v poriadku ?" opytal sa Tom a prehodil cezomna bundu. "Niesom v poriadku" chcela som povedat, ale zaroven som ho nechcela odplasit svojimi problemami. Je to jediny clovek, ktoremu na mne aspon trochu zalezi.
Je pol jednej a s Tomom sme presli cez ulicu. "Niesi hladna?" "Ano" povedala som, smutne spominajuc na spolocny rodinny obed. Na posledny obed, pri ktorom sme boli vsetci. Traja surodenci a dvaja rodicia. "Hned sa vratim" povedal Tom a niekam odbehol. Znova sa ma zmocnil pocit samoty. Zovriejauc moje srdce, zatemnujuc mysel, som mala pocit, ze ma ochvilu celkom ovladne.
Znova mnou zacalo triast. Nebolo to zimou, ale strachom. Strachom z nesnama ktore som mala coskoro pochopit. Parkom prebehla macka. Bola sama, bola nasmrt vystrasena, bola ako ja ...
Pocula som zasebou kroky. Otocila som sa. Bol to Tom. Niesom nejaku krabicu. Prisiel blizsie a otvoril ju. Bola to pizza. Vzala som si kusok a nesmelo ochutnala. Presli sme par krokov, a znova sme sa ocitli pri lavicke. Tom si sadol a ja vedla neho. Krabicu polozil za seba. Zapozerala som sa mu do modrich oci. Akoby vyzarovali nadej. Pozrel sa namna. Usmiala som sa.
Su dve hodiny. Jeho tvar sa priblizuje. Zatvorila som oci a citila ako nase pery splinuli. Bol to moj brvy bozk. Nevedela som ako, ale bozkavali sme sa.
Na chvilu som zabudla na svoje starosti. Myslela som len na jedno. Tom. Nase pery sa vzdialili. Tom sa zacervenal. "Prepac, ja som len ... " "Nemusis nic vraviet" prerusila som ho. Tom sa usmial a znova ma pobozkal. Srdce mi busilo rychlejsie. Citila som pri srdci teplo. Akoby nas bolo oboch zvnutra spalovalo. Ochladzoval nas len jemny vanok. Mala som pocit, akoby sa nanas niekto pozeral. Otvorila som oci. Stal tam muz. Vysoky muz s tmavimi kuceravimi vlasmi. Spoznala som ho. Bol to muz z fotografie. Tom sa tvaril rozpacito. Muz nanho prisne pozrel. Tom pochopil a odisiel. "Vies kto som ?" opytal sa. "Vy ste ten muz z fotografie, ale preco ste prisiel zamnou?"
"Vsimol som si niekto pozeral zaramovane fotografie" povedal "Viez kto som ?" znova sa opytal a sadol si vedla mna. "Nie" povedala som "mama mi nikdy nepovedala kto ste." povedala som a pohlad mi sklzol na zem.
Su try hodiny a ja s ocakavanim pocuvam. "Tvoja mama ... pred tim ako bola vydata za Villa ... Preco ho vola krstnym menom? Poznal ho? Boli priatelia? preletelo mi hlavou. "Predtim" pokracoval muz "bola vydata zamna" "Mali sme syna a dceru" povedal. Neako mi to nedochadzalo. Muz vstal, urobil par krokov a naposledy sa otocil. Volali sa Tom a Zdenka. Neveriacky som na toho muza pozerala. "Je to tvoj brat" povedal a odysiel ...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
happychicken
14. 7.júla 2007 11:45
rasne zudeni krasnee potlesk pre zenu ktora vie pisat!!!
2
Júúúj, toto som čakala pekné, veľmi pekné čakám na ďalšie pokračovanie
4
Veľmi pekné, škoda len, že ten zážitok z čítania ruší ten hrooozný pravopis...
Napíš svoj komentár