Jej blízki ju moc nechápali. Trochu ju poľutovali, no potom už ,,život išiel ďalej", a veď predsa ona je ešte mladá... hej, je mladá, ale aj zraniteľná!
Zaťala sa. Nebola zvedavá na ničie súcitné či zvedavé pohľady a gestá. Mala svoju hlavu a aj hrdosť. Srdce mala na márne kúsky, no zatla zuby a donútila sa konečne pozrieť sama na seba. Bolelo to. Bola zlynčovaná, ako sa len dalo. Chrbtom ruky si zotrela slzy a prinútila ich prestať tiecť. ,,Nie. Už stačilo! Veď ti predsa nestál za to!" dohovárala si roztraseným hlasom. Zistila, že sa odrazu začína veľmi dobre cítiť pri počúvani tvrdej hudby. Metal a punk boli odvtedy jej stáli spoločníci. Stotožňovala sa s nimi. Čierna farba sa stala jej láskou. Láskou, ktorá ju nezradí!
Jej obranou sa stal ,,ostrovtip", proste sarkazmus a flegmatické šplechy začali patriť k nej. Nikoho si k telu nepúšťala. Aspoň sa o to snažila. Nanešťastie sa ale udialo zopár vecí, ktoré ju neskor mrzeli natoľko, že nedobrovoľne zlomila niekoľko sŕdc ona sama.
Už ničomu neverila. Pravá láska? Ale prosím ťa...niečo také nehrozilo...
* * *
Ako ale čas plynul, rany v srdiečku sa hojili a tie hlboké už odrazu boleli menej. Tmavé mraky na jej oblohe ale boli ešte stále. Slnko cez ne nesvietilo. Niekoľko krátkych lúčov síce cez ne prerazilo, no ona sama sa pred nimi skrývala. Nebola ešte pripravená pozrieť sa znovu priamo do slnka.
Počase jej ale slniečko nečakane prerazilo cez tmavé mračná. Bol to len lúčik, no ona mu už nedočkavo nastavila tvár. Hrozne potrebovala cítiť v jej vychladnutom vnútri teplo. Začal ju zohrievať. Mraky sa postupne rozplývali a ona sa začala znova smiať. Jej prázdne srdce sa nanovo naozaj zapĺňalo. Bolo to silnejšie než ona.
Sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne plynuli. Neexistoval pre ňu žiadny iný, iba on. Jej záchranca.
Zrazu sa to ale začínalo zahmlievať. Bola ako na hojdačke- raz hore, raz dole. Bolelo ju to, no statočne trpela... dúfala, že jedného dňa sa to opať zmení k lepšiemu. No nemenilo sa. Raz to vyvrcholilo a jej z očí vytryskli slzy. Vyvierali priamo zo srdca. Musela byť silná, no nedokázala to. Potrebovala sa s tým vyrovnať. Sklonila hlavu a silno zavrela oči. Nechcela nič cítiť, vnímať, počuť, vidieť. Na jazyku mala veľmi trpkú príchuť. Priala si, aby to konečne skončilo...aby mohla začať odznova...sama...keď to ale v duchu vyslovila, cítila, akoby v nej čosi umieralo.
Po krátkej dobe trochu pootvorila oči. Cez slzy videla, ako na ňu s nádejou pozerá niekto veľmi známy. Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie. Nedokázala odmietnuť. V dlani stískala niekoľko vlasov, ktoré si v zúfalstve vytrhla. Nesmelo sa usmiala a utrela si slzy. Opatrne vstala zo zeme a prijala podávanú ruku...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
anzu
27. 9.sept. 2007 16:57
trosku sa v tom vidim...az na tu podavanu ruku, ale aj tak...
2
to je krasne...vjes uzasne vystihnut nektore situacie...nadherne..
4
Mooja, to hentej Roľník lásiq? (A) ak jo, nakopem ho do kkta... Počuj, to ... Raz hore raz dole.. ja som to zažila též, veď vieš, že? Tuším si ma aj ty utešovala....
6
No tak toto mi hovorila z duše, rovnako ako tá hudba, tie poznámky, uzatváranie sa do seba, ako aj nájdenie niekoho ,kto podáva ruku. Mocky pekné
Napíš svoj komentár