Táto báseň už dlhší čas odpočívala na papieri. No nie až tak dlho. Možno štvrť roka (čo nieje vonkoncom dlho). Ale až teraz som sa rozhodla zverejniť ju. Nie je to nič moc, ale...Usúďte sami.

Tak prečo?!

Prečo? Prečo sa to všetko muselo stať?
To malé dieťa ani nepozná si mať.
Spomienky. Zážitky. Počiny.
Stalo sa to náhle, bez príčiny.
Tak prečo?! Či nikdy sa to nedozviem?
Nie. Už nikdy mu nič nepoviem. Nesmiem.

Tie sladké túžby života.
Keď obíjma ma mrákota.
Už dosť! - kričím
Život nie je spravodlivý!
Ja aj tak vždy mlčím.
Ten osud je tak podozrivý!

No plač nič nerieši.
Slza v oku pravom
aj tak splynie s davom.
(No, nie je tu právom?!)
Veď plač nič nerieši.

A radosť? To zakázané ovocie?
Iba za ním sa mi cnie.
Radosť?...
Ja už toho mám dosť!!!

 Báseň
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
vernost  12. 7. 2009 13:50
@claudi1 mne sa to osobne paci musis byt velmi smutna su na svete aj pekné veci sice je ich menej ako tých pekných ved zdravie je najvedsím a najkrásnejším darom co mame apredsa si ho vobec nevazime
2 
fotka
lubobs  4. 10. 2009 11:41
pekná báseň...výlev pocitov
Napíš svoj komentár