Lenže..
Mám rada svoju izbu, mám na nej rada každý jediný kúsok. Mám tu milión poličiek a na nich milióny malých vecičiek, ktoré nedokážem zahodiť. Každá jedna mi niečo pripomína, každá jedna pre mňa niečo znamená..
Áno, dokážem zobrať pár vecí, dať ich do krabice a strčiť pod posteľ. Ale len pár. Vždy, keď upratujem, dávam niečo do krabice a pod posteľ. Už tam skoro nie je miesto.
Dokázala by som odložiť pár figúrok z kinderka, možno nejaké sošky ale.. asi nič viac..
.. momentálne si v mojej izbe pripadám ako malé decko. Milión vecí, steny polepené všetkým možným, na zrkadle povzbudzujúce slová na každé ráno.. nedokážem to všetko strhnúť dole a mať izbu ako normálny človek. Len posteľ, skriňa, rádio..
Ja proste nedokážem strhnúť zo steny fotky z môjho detstva, ktoré som si tam prilepila, nedokážem strhnúť pohľadnice, ktoré mi brat rok čo rok posiela z Pohody, nedokážem strhnúť blahoželajúce karty, ktoré som podostávala, nedokážem strhnúť ani len baliaci papier, ktorý mám nalepený na stene. Nedokážem strhnúť vyfarbený obrázok Lisy Simpson, ktorý mi vyfarbil Marek, keď sme sa nudili..
Už vôbec nedokážem strhnúť milión etikiet z kofoly, ktoré mam nalepené na stene, ani obrovský plagát Avril, ktorý mám už asi 4 roky.
Nemám guráž na to, aby som poodstrihávala visiace krabičky od lentiliek, ktoré mi visia z plafóna..
Nemôžem strhnúť zo skrine obrázky, pohľadnice, fotky.. nič.. nemôžem, nedokážem..
Nedokážem ani zahodiť prázdne sklenené fľašky od kofoly, proste nie..
Možno som trošku divná, ale mne sa to tak páči.
Je mi jedno, že to vadí rodičom, že tu mám milión vecí. Ja sa ich nedokážem zbaviť.
Je mi jedno, vlastne.. nie je mi jedno, vadí mi, že ma majú za neschopnú a nesamostatnú, že si myslia, že asi nič nedokážem spraviť sama.
Vadí mi to. Vadia mi maličkosti. Vadí mi, keď od našich počúvam, že mi brat môže niečo vybaviť, že on môže, on niekde bol..
Lenže ja nie som môj brat. A mám po krk toho, že si myslia, že asi musím byť taká ako on.. nikdy nebudem..
Môj brat je super taký aký je a ja.. som ja..
Tak a teraz asi.. si utriem prach na poličkách, dám pár vecí do krabice a tú dám pod posteľ a všetko ostatné dám naspať na poličky...
.. lebo tak sa mi to páči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
toto som ja absolvovala minulé leto a síce to bolo nostalgické a občas ma to rozosmutnilo, posunulo ma to ďalej
ale ak sa na to necítiš, nič nemeň, si super taká aká práve si
ale ak sa na to necítiš, nič nemeň, si super taká aká práve si
3
nie si divná..presne to zažívam aj ja...tie veci vyhodíš keď budeš chcieť...a možno nebudeš chcieť nikdy a kúpiš si ďalšiu posteľ aby si pod ňu mohla dávať ďalšie krabice so spomienkami
5
presne tak, je to tvoja izba, tvoje teritorium, tvoje spomienky, tvoje utocisko. zariad si ju tak, aby si sa v nej citila co najprijemnejsie
Napíš svoj komentár
A tá izba sa zdá byť super