Si tam? Vidíš sa na stupienku č. 1? Aj ja ťa tam vidím. A si spokojný? Cítiš sa víťazom?
Vidíš tých ľudí, ktorí ti tlieskajú? Majú šťastné úsmevy na tvárach, v stoji sa na teba s hrdosťou pozerajú. Nikdy si si k ním neprišiel po radu, nehľadal u nich rameno v slabej chvíľke, keď si to chcel vzdať. A nevrav mi, že nechcel, pretože sme ľudia a aj keď si nepremožiteľný, slabá chvíľka je nevyhnutná a normálna. Nepožiadal ich o pomoc, nechcel si sa odreagovať od vyčerpávajúcej námahy. Nepotreboval si vypadnúť. A vôbec nikdy si nežiadal o žiadnu láskavosť, však?
Stále myslíš, že si to dokázal sám?
Polož si otázku, ako si sa tu vôbec dostal. Niekde si začať musel. A hádaj kde. U dvoch ľudí, ktorí stoja hneď v prednom rade. Vidíš tie slzy v ich očiach? Pýchu? Kým si sa tu dostal, určite si prešiel obrovskú cestu. Od útleho detstva, kedy bol tvoj najväčší cieľ rozčúliť čo najviac obyvateľov paneláku neústávajúcim krikom. Alebo čo najpresnejšie vystreliť ovsenú kašu zo žabacej mištičky na tvojho kŕmiča. A následne sa čo najnenápadnejšie dostať cez detskú ohrádku. Čo najviac hračiek si „požičať“ od svojich kamošov alebo z obchodu, kde nemajú kamery. A ako najmenej bolestivo vytiahnúť ten zub kývajúci sa už dva dni? Napísať čo najkrajšie vetu Mama má Evu a čo najrýchlejšie vyrátať 8-2. Mať najväčšie skóre v počte frajerov/frajeriek. A zvoliť čo najlepšie možné riešenie strednej školy. A potom ňou prejsť. A čo vysoká? Čo chceš robiť zvyšných 40 rokov?
Všetko si dokázal sám?
Kto ti dal ten sladký cumlík, aby si prestal kričať a kto ťa nakŕmil aj napriek tečúcej kaši po tvári? Kto ťa vyložil z tej ohrádky von po tom, čo si si aspoň trikrát zasekol hlavu medzi dvomi tyčkami? Kto ťa rozptyľoval, zatiaľ čo ti kliešťami vyťahoval zub? A cvičil s tebou písanie písmenok a čísiel, pričom nakúpil kilo jabĺk len aby ti ukázal, čo znamená v praxi odobrať z ôsmich dva? Sedel a hladkal ťa po chrbte, či ticho počúval tvoje útrapné monológy, keď sa tvoje Cassanova schopnosti zvádzania zmenili na prudšie, no neopätované city? V neposlednom rade, kto sa pýtal každého známeho na skúsenosti so štúdiom, viedol s tebou siahodlné rozhovory a hral sa na psychológa, ktorý vie odhadnúť na čo sa hodíš, len aby si nemal pocit, že si v tom sám?
Vieš o kom hovorím.
Poďakoval si niekedy? A ak áno, považuješ to za dostatočné? Myslíš si, že robíš všetko pre to, aby si vrátil, čo sa ti dalo? Alebo si si doteraz nepriznal, že si v podstate nikdy nič sám neurobil? Nie preto, že by si na to nemal, no preto, lebo to tak funguje. Ľudia si navzájom majú pomáhať. Jeden bez druhého nie sme nič.
Skús niekedy dvihnúť telefón a len tak zavolať. Myslím, že budeš priam cítiť ich úsmev na tvári. Alebo sa zastav v obchode a kúp čokoládu v akcii. Len tak. A nie pre to, aby si ju ty sám ešte po ceste domov zjedol. Skús odolať a podarovať ju. Merci, za to že si, nie? Keď zacinkajú kľúče vo dverách, dvihni svoj lenivý zadok od hrania Farmy na mobile a choď objať na privítanie. A keď je ten zadok veľmi ťažký, tak aspoň zvreskni na celý priestor Ako bolo v práci? Keď majú smutné tváre a vidíš, že ich deň nebol dobrý, vidíš a priam cítiš ich vyčerpanosť a trápenie, vypoť, hoc aj z päty ako najmenej nádejný rozprávač nejaký vtip, ktorý si počul už pred piatimi rokmi. Môžeš urobiť čokoľvek. A ver, že čokoľvek je lepšie ako nič.
Zaslúžia si to, či nie?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hagelslag
16. 2.febuára 2017 23:23
Krásne!
Napíš svoj komentár