Lukáško 4

"Počkaj, ..." zakričal na mňa spoza stola, keď som už stál vo dverách. V tvári sa mu zračilo, že to, čo chce povedať, je niečo veľmi vážne. Myslel som, že snáď konečne prejaví trošku náklonnosti k mojej osobe. Myslel som, že z jeho nádherných úst výjdu slová lásky. No mýlil som sa.

"Pôjdem s tebou." Bolo to lepšie ako nič. "Nevedel som, že fajčíš." Odvrkol som sklesnuto.

Na to sa len jemne usmial a takmer tajomným hlasom zašepkal:"Možno máme spoločného omnoho viac, než si myslíš."

Kráčali sme spolu po chodbe. Nevedel som sa dočkať, kedy si konečne vonku zapálim, no zároveň som chcel, aby tento okamžik trval večne. Aby večne išiel po mojom boku a ja som mohol nenápadne sledovať jeho siluetu. Jeho krok bol vážny. Bolo v ňom cítiť rozhodnosť dospelého muža, no i hravosť malého chlapca. Presne tak som si predstavoval Lukáška aj v posteli.

Vyšli sme pred budovu smerom na parkovisko. Do očí nám udrelo obedňajšie slnko. Zažmúril oči a pozrel na mňa. Nadvihol pravé obočie, vystrúhal psie očká a zakňučal. "Ponúkneš ma? " spýtal sa detským hláskom.

Nemohol som uveriť tomu, čo sa dialo potom.
Vytiahol to a začal fajčiť.

 Pseudoblog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu