Ľutujem ... že mám školu tak ďaleko, že keď som skončila pravidelnú obchôdzku po doktoroch tak na školu bolo už veľa hodín...Ano je pravda, vtedy som sa z toho tešila.
Divné... na stole maturitné vysvečko. Vedľa seba usoplené kapesníky, ktoré nestačím hádzať do koša
Divné... na zemi žiadne horiace výkresy, skice, ktoré som mala odovzdať hotové už včera.
Divné ako mi to chýba.
Divné, že tu plačem za školou.
Divné, že chcem vrátiť čas späť...
...späť na niečo, na čo som toľko nadávala a hundrala koľko toho je...
...že nič nestíham...
...tešila sa až bude po tej sprostej maturite...
(maturitu nechcem späť, tak až mi nehrabe)
...ale všetko okolo toho áno ...
Divné, že teraz neprišla euforia, ale smútok, dobre je tam úľava, že to mám konečne za sebou, ale menšia ako som čakala...
Je tam smútok za peknými rokmi môjho života, ktoré stáli za to napriek porezaným prstom, prehltnutej farbe, pľaču za nespravodlivú päťku ...
Uplatnilo sa staré a otrepané ,,človek si uvedomí o čo prišiel, až keď to nemá...“
Jeden deň doma a ja som bez seba...vlastne konečne len sama so sebou... žiadna SUŠ, okolo ktorej sa krútil skoro všetok môj čas...
... toľko času pred sebou ... a mne to príde divné ... aj to slovo divné po toľkom opakovaní je divné ...
Divné, že mi tak chýba škola ...
Divné, že postrádam ten večný bordel v izbe poskladaný z fotiek, časopisov, farieb, lepidla, výkresov, štetcov a neviem čoho ešte možného aj nemožného ...
Divné, že spím v noci bez toho, aby sa mi nesnívalo o baroku či rokoku, alebo aké obdobie sme práve preberali v škole a kreslili naň kostým ...
Divné, že pozerám so smutným pohľadom na škaredé zošity s ešte nenávidenejšími predmetmi, ktoré stoja pri dverách a čakajú do pece na kúrenie...
Divné, že sa občas prekvapím, keď sa zobudím v posteli a nie na zemi ... tam medzi večne rozkreslenými skicami, kde som poriadne nepočula budík, ktorý ohlasoval ďalší všedný deň v škole, za ktorý by som teraz dala neviem čo ...
...plačem za tou chuťou koláča a všetkého čo k nemu patrí ... koláča tak výborne sladko-kyslého, ktorý mi nútili stále a ja som občas ( dosť ) nechcela. Koláč, ktorý sa nám všetkým na začiatku zdal taký divný, ale to bolo len tým, že sme len privoňali a tu vôňu nepoznali. Nevedeli sme ešte ako chutí.
A teraz? Dávno sme sa do neho zakusli, spoznali jeden druhého... spolužiaka či profáka. Plnka zmizla veľmi rýchlo. To sme si na seba konečne zvykli a užívali si so srandou všetko okolo.
Ten koláč sa jedol občas ťažko. Hlavne ked človek bol naprataný nieočoho iného zo včerajška. Občas sa jedol nasilu, ale s pomocou rôznych omanych oblbovačov, kávy, energy či čo sme to do seba všetko tlačili sa to dalo nejako prechrúmať a stráviť.
Len čo v tejto chvíli? Dojedli sme poslednú omrvinku , ktorá každému chutila inak. Niekto to posral, iný mal okno, ďalší to vyvracal za malú chviľú zo seba. Veď hovorím niekto dojedodal sladko, kyslo, trpko, zatuchnuto alebo aj splesniveno. Aj preto ľutujem, že firma s výrobou pre nás skončila. Akurát som si na tú chuť konečne zvykla a začínala ju mať fakt rada.... a je preč ... zostala len spomienka na tú zvláštnú a zaujímavú chuť...
...alebo žeby v najlepšom treba prestať? ... aby som sa náhodou neprejedla a nebolo mi zle? ...
-------------------------------------------------------------------------------------------------
...moje slová z pár dní po maturite, ale aktuálne pre mňa stále. Hlavne teraz, keď sa všetci rozčuľujú nad tým ,,úžasným ,, vysokoškolským systémom, ktorý neviem kedy ochutnám ...
...a aby tu nebolo len toľko nostalgie dávam si aj facku za to čo píšem, ktorú by som si isto dala kebyže toto čítam pár mesiacov dozadu . Musim sa smiať nad tým, ako mi ta škola chýba, lebo kebyže to triedna vie.... aaaa bola by sranda počuť, že mne? Ktorá mala večne modré pondelky? : )
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
skvelééé! a presne tomu rozumiem, hoci aj ja patrím k frflošom na vysokoškolský systém, tak mi to chýba...tie spomienky nestačia...rada by som, ale na týžden zas sadla do lavíc a ochutnala ten kolotoč všetkého a ničoho v jednom!
Napíš svoj komentár
ale na druhej strane rabovanie bufetu, nenapadne odchody, este nenapadnejsie prichody, tlacenie sa v autobuse, nekonecny rehot a umelecke vytovory v zositoch a knihach...
este si to mozem uzivat do 2013, chlavabohu