Nemáš v nej žiadne križovatky a značky podľa ktorých by si sa riadil.A tak tam len stojíš...tak prostoducho stojíš a rozmýšľaš , ktorú svetovú stranu si zvoliť...ktorá je tá správna , ale nevieš sa rozhodnúť.
Prestávaš dúfa´t , že niekto pôjde navôkol a napovie ti. Pomoc je v nenávratne...Lenže ty si uvedomíš: toto je tvoja skúška ,ty ju musíš prekonať !Bolo by to jednoduché: kebyže nám niekto popod dvere podsunie mapu...NIE?
Ale tu ide práve o tie omyly.Veď kebyže niet omylov , boli by sme len akési stvorenia na baterky....Pomaly sa zotmieva...
A tak skúšam prvú cestu: Rozhodla som sa ::pôjdem na východ...áno na východ...Prejdem tri , či štyri kilometre a hlavou mi prúdia myšlienky: Vrátiť sa veď nič tam pred tebou nie je , len prázdno. Alebo ísť ďalej. Čakám či ma neosvieti...niečo zhora.Mohlo by!
...Čakám , čakám...nič...Opäť to zostáva na mne: A tak druhýkrát činím svoje rozhodnutie.
Tento raz sa vyberiem na sever...sever je O.K...Nie?
Túžbou po cieli a nájdenia oddychu rezko kráčam za niečím čo som nikdy nechcela...aj keď síl mi už ubúda.
Zotmieva sa...Mohla by som povedať: Tma padá na hory a stromy...ale na takej púšti žiadne nie sú.Tak zasiahne mňa. Nemám so sebou ani len zápalku aj keď by som si ju nemala o čo zapáliť , ba ani lampáš.
A tak si ustieľam na kope tích zrniek- ľudí nazývaných...
Naberám nové sily a rozmýšlam či to zajtra bude iné a či sa mi podarí dosiahnuť nechcené...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár