Pozerám sa na ľudí , ľudí , ktorých vôbec nepoznám a ľudí , ktorý sú mi už tak dlho známy....tak dlho. Viem o nich všetko a zároveň nič.Aké ironické...
Chcem aspoň raz prejsť ulicou plnou ľudí...tak aby si ma nikto nevšimol tak aby som ja nevidela ostatných a tak aby som ich neposudzovala....
Posudzujeme ľudí podľa vzhľadu a popritom sa nepozrieme samy na seba.Klameme samy seba a nosíme ružové okuliare...Ružové okuliare , ktoré pozná určite každý a tiež tie ružové okuliare ne ktorých máme neviditeľný štítok:Zakompleksovaný idiot....
Tak presne taká som bola aj ja...človek nehĺadiaci na svet , ne svet z každej perspektívy , na svet ktorý speje už len k horšiemu....No a tak si postupom času skladám tieto okuliare a odkladám ich do šuflíka medzi zbierku mojich úsmevov a môjho smútku.Beriem svet taký aký je :aj s kladmy a zápormy. NIč mu nevyčítam...
Ale v tom všetkom vidím aj kus môjho sveta ,oddeleného len čiarou nakreslenou do zemi ,... Môjho sveta kde sa cítim pohodlnne a príjemne. Kde nemusím mysliť na to čo sa stalo alebo sa len stane... Mám kúsok bezstarostnej pôdy. A vždy keď sa mi zachce vyberiem sa tam.... Pretože tam začínajú a aj končia všetky moje cesty....
Realita a fantázia sú dve tak podobné a zároveň odlišné slová...Sú to slová ako všetky ostatné ktoré sme sa učili písať spolu s abecedou ...a tak prečo je mezi nimi len neuveriteľne tenký mostík po ktorom sa treba naučiť opatrne chodiť , aby si nespadol...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
btw. ospravldnujem sa za ten môj sloh, neviem ako to tu chodí som tu nový