Malý, sotva po kolená, stískajúci maminu dlaň sme prvýkrát vošli dverami školy a sadli si do prvej lavice. Stále sme sa obzerali a zoznamovali sa. Po týždni sa každý s každým už poznal, no nie každý každému padol do oka. Tešili sme sa vždy, keď sme sa niečo nové naučili. Či už to bolo nové písmeno, slovo alebo číslo. Oboznamovali sme sa s učiteľmi a občas sme ich poriadne potrápili, najmä na hodinách výtvarnej výchovy.
Ani sme sa nenazdali a začínal sa náš prvý rok na druhom stupni. Dostali sme skvelú trieidnu, ktorá nám neustále hovorievala: "Nemusíte byť dobrý, hlavne buďte normálny". Spoznávali sme nových učiteľov, ktorý nás toho mnoho naučili. napríklad: Spisovnú slovenčinu, ako sa rozmnožujú rastliny, zvieratá aj ľudia, čosi o elektrine, magnete a astronómii, tiež ako vypočítať "zemiak na druhú" alebo povrch pyramídy v Egypte, dozvedeli sme sa veľa o našej histórii a potrápili sme sa na výtvarnej nakresliť zátišie, autoportrét, a mnoho ďalšieho,...
Stávali sme sa ôsmakmi a dostali sme nového triedneho, veľa sa o nás nezaujímal, ale prirástli sme mu k srdcu. Dosť často sme ho my dievčatá vedeli vytočiť tým, že sme si nenosili úbory na telesnú, no stále nás mal rád, lebo mal 6 báb medzi 20-timi chalanmi. Na konci roka nám rýchlo rozdal vysvedčenia a a čo najskôr sa vyparil na dovolenku.
Prešli dva mesiace a my sme prišli do školy 3. septembra do školy zo vztýčenou hlavou a s pocitom najstarších žiakov na škole. Ani sa nám nesnívalo, že budeme mať rozlúčkovú, ale neverili by ste čo dokáže trieda za 2 mesiace. Ale za posledných 10mesiacov sme tejto škole dosť ublížili (samé sťažnosti, kopa poznámok, bordel za skrinkami, neustále odvrávanie, všade neporiadok, pokusy s ohňom na chémiu,..) a stále bolo od nás počuť to večné: " a načo mi to bude?".
Blížil sa deň D. Deň rozlúčkovej. 27.6.2012. Neustále sme nacvičovali tanec a dokončievali posledné úpravy. Ráno v deň D sme začali s prípravou, všetko bolo v poriadku. Až hodinu pred začatím nás poniektorých chytila tréma, či to zvládneme. ZVLÁDLI SME. Rozplakali sme bývalú triednu a aj zástupkyňu. Po skvelom obede sme si super zatancovali a dho do noci bavili. Prišlo ťažké ráno a čakanie na odvoz domov.
Bolo to tu. Posledný deň, keď sme sa stretli ako trieda. pohádzali sme cukríky mladším spolužiakom a vrátili sa po vysvedčenia. Práve vtedy, keď sme mali opustiť školu, doplo nám, že v takejto zostave a ako trieda sa už nikdy nestretneme. Rozlúčili sme sa objatiami a pomalými krokmi sme opúšťali školu. Na chodbe sme si zapálili poslednú cigaretu a pobrali sa do najbližšieho baru a tam sme sa zabávali celé doobeda.
Boli sme a navždy budeme jeden kolektív, ktorý prežil spolu 9 rokov, no prišiel čas rozlúčiť sa.
"Netreba spomínať stále, dôležité je nezabudnúť"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár