Fúúú, zadula víchrica a celá tá vysoká veža úspechov a šťastia sa behom pár sekúnd zrútila ako domček z karát. Pýtam sa, prečo sa to všetko deje? Kde sa podeli všetci tí ľudia, čo pri mne stáli v dobe najväčšej slávy a obdarúvali ma toľkými láskavými slovami a milým úsmevom? Teraz, keď nastal tento okamih všetci zdupkali a tvária sa tak akoby vás nikdy nepoznali. A vy si sami musíte niesť to bremeno žiaľu a smoly. Ako sa hovorí úspech je všetkých, no neúspech iba jedného. Viem, nie som prvá ani posledná, vydržím toho dosť, ale príde čas keď aj ja už som na dne svojich síl a neviem ako ďalej, vtedy mám chuť najradšej zo všetkým skončiť, smola lepiaca sa na päty už pár týždňov už prekračuje mieru trpezlivosti aj u mňa. Každý môj problém osamote je pre každého banalitou, ale keď ich spojíte dokopy je z toho jeden mega veľký prúser, ktorého sa asi len tak rýchlo nezbavíte, pretože je to ako domino, jeden problém vyvoláva druhý a stále dookola to isté, je to len blúdny kruh ktorý nemá konca.Tváriť sa pred ostatnými šťastne a tak aby nevideli, že niekto je úplne už na dne svojich síl je moc ťažké, nie som na to celkom sama, mám pár svojich, ktorým to povedať môžem, ale čím viac času trávim mimo svojho milovaného mesta, tým viac zisťujem, že je to úplne inak, proste všetci sa otáčajú "skurvenej blaváčke" bokom. Možno som zmenila miesto svojho pobytu, ale ja som sa nezmenila, stále som tou istou! Ale vám je to jedno, všímate si len vonkajšok a nie to čo naozaj som!

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár