Potrebujem sem čosi napísať. Potrebujem aby sa mi uľavilo, aby som si dokázal, že viem stále aspoň trochu realisticky reflektovať svoj terajší život. Mať svoje myšlienky niekde uložené, aby som sa k nim mohol vrátiť. Prípadne mi sem niekto napíše niečo, čo mi pomôže, aj keď o tom silne pochybujem. Prepáčte ak je to príliš depresívne. Ideálne sa tu otočte a chodťe si čítať radšej niečo iné. 

Vstup na vlastné riziko.

____________________________________________________________________________________

Všetko je rozmazané. 

Tlkot srdca znie ako cudzia ruka klopajúca na dvere. Za dverami sú hnijúce spomienky - roztrúsené poloinformácie o tom, kým som bol, čo som mal rád a čo ma niekedy bavilo. Koho som ľúbil viac ako iných. Moja obtrhaná duša zo mňa pomaly vyteká.

Sny už dlho nedávajú zmysel. Väčšinou si ich nepamätám. Emócie sú ako schnúci krém na tvári, ktorý pomaly opadáva. Môj vzťah s blízkymi sa premenil len na tiché uvedomovanie si cudzej existencie. Ľudia sú ako kolky a moje slová sú ako guľa. Na skóre nezáleží.

Ako sa to stalo?

Teraz už chápem, že nie je depresia ako depresia. Na vysokej škole, ktorú som nespravil som bol stále zatvorený na byte. Prokrastináciou som si vybudoval mnou dovtedy nepredstaviteľný nápor stresu z povinností. Aj tie najmenšie veci mi spôsobili úzkosť, pokiaľ boli odo mňa niekým vyžadované. Aj samotná notifikácia na telefóne mi zvýšila tep.

Neodovzdal som bakalárku. Nevadí. Zaplatil som si za predĺženie štúdia a prokrastinoval som ďalej. Chvíľu som mal od školy pokoj a pracoval som. Lenže dobehlo ma niečo iné. Nikdy som nemal nikoho koho som ľúbil. Nikdy som sa nezamiloval. Od každého potenciálneho vžťahu s dievčaťom som splašene utiekol. Nechcel som to pokaziť. Nechcel som pokaziť tú dokonalú predstavu o vzťahu, ktorý som mal tak dlho v hlave. Boli to maličkosti, čo ma od partneriek odrádzali. Úplne, úplne nelogické správanie. Čo sa tohoto týka, mám ho doteraz. A taktiež mám panický strah z prejavu ženskej náklonnosti. Bojím sa styku, bojím sa báť, bojím sa byť. Cítim sa ako v nočnej more, z ktorej sa nedá prebudiť. Všetko toto si viem racionalizovať, lenže tie pocity sú stále na povrchu. Mám pocit, že TO sú všetky pocity, ktoré mi ostali a pomaly ma ničia.

Prišlo terajšie obdobie. Obdobie depersonalizácie. Vidím sám seba v tretej osobe. Kostra a na nej mäso. Beriem lieky, ktoré mi pomáhajú nemať chaos v hlave, lenže teraz zisťujem, že ten chaos nikdy problémom nebol. Neviem čo je môj problém. Mám pocit, že už je neskoro sa túto otázku vôbec pýtať. Nie som sebou. Moje ja je uväznené hlboko v dávnych spomienkach, ktoré sa stále vzďalujú a blednú. Necítim bolesť, hlad, šťastie či smútok. Nedokážem plakať. Nemám chuť na sex. Ani na lásku. Ani na ľudí. Som v slepej uličke.

Snažím sa pretrvať tento stav tým, že sa nútim do vecí. Nútim sa do plaču, no zatiaľ neúspešne. Nútim sa k masturbácii, nech mám aspoň trochu satisfakcie, no tá zatiaľ nikdy neprišla. Nútim sa k udržiavaniu poriadku. Nútim sa ku kontaktu s ľuďmi. Toto je zaujímavé. Pri ľuďoch sa moje ja dočasne nafúkne a chvíľu som skutočným človekom. Chvíľu mám motiváciu, radosť z maličkostí a tak ďalej. Ako náhle sa s nimi rozlúčim a som sám, spľasnem ako prepichnutý balón a som späť na dne.

Mojim plánom je nájsť si znovu prácu nech mám viac prostriedkov na stretávanie sa s ľuďmi. Nech mám viac príležitostí byť človekom. Možno sa potom napravím. Možno sa prebudí moje zabudnuté ja a nájde všetko čo ho teší.

Tak zatiaľ...









 Záchod
Komentuj
 fotka
dogyno  21. 7. 2020 08:27
Depresia je svinstvo. Je to choroba a je dobre, že berieš lieky, chodíš za doktorom a terapeutom. Viem, že to môže znieť akokoľvek, ale pomáha to.

Aj keď to je dlhá liečba, kúsok po kúsku sa budeš zladovat sám so sebou. Doktor bude musieť naladiť správne dávky liekov, budeš musieť nájsť terapeuta čo ti vyhovuje a má prístup čo s tebou klikol.

Depresia je skutočná choroba, a pomáhajú lieky a liečba, nie osudové momenty z filmov. Drž sa. Uvedom si, že mnoho z tých stavov sú rozladene hormóny a spojenia v mysli. Krok za krokom.
 fotka
tarassaco  21. 7. 2020 13:03
Strašne ťa obdivujem, že aj napriek tomu, ako sa (ne)cítíš, dokážeš to takto popísať a máš nádej. Už len to svedčí o tom, že máš v sebe viac sily, než sa ti momentálne zdá.
Držím ti všetky palce, čo mám.
 fotka
1ggy  21. 7. 2020 17:24
@dogyno Máš jednoznačne pravdu. Presne na toto sa snažím spoliehať, že to chce čas. Ďakujem za tvoje slová.

@tarassaco Ďakujem že vo mňa veríš Sažím sa o to isté.
 fotka
obsession  21. 7. 2020 21:49
Chcela som ti vyjadrit taktiež podporu.
Mám rodine človeka, ktorý trpí depresiou, máva psychické problémy, no ten človek o tom čo cíti nikomu nič nehovorí.
Už len to, že si v kontakte s terapeutmi a beries lieky je krok vpred.
(človek z mojej rodiny to žiaľ odmietol)
Držím ti taktiež palce, nech v tvojom živote nastanú aj svetle dni
 fotka
1ggy  22. 7. 2020 00:10
@obsession Ďakuejm tiež mám v živote človeka, čo nechce o doktoroch ani počuť a je na tom podobne ako ja. To, že som v rukách odborníkov je podľa mňa z istej miery aj akási úľava. Pokiaľ im človek dôveruje.
 fotka
marjy77  22. 7. 2020 11:25
Ja viem, že je to ťažké, mám to za sebou. Skús nad tou depresiou a všetkým tým zlým uvažovať ako nad niečím čo nie je tvojou súčasťou, ale tvoj nepriateľ. Čo znamená aj dozvedieť sa o ňom čo najviac . Ja ti budem držať palce, nech sa to zlepší a netreba zabudnúť, že také veci ako nedostatok niektorých vytamínov a niektoré choroby, môžu k depresií prispieť a keď dáš do poriadku to, tak sa možno zmierni aj depresia.
 fotka
artlover  22. 7. 2020 20:02
drzim ti palce, aby si nasiel nieco, co ta vnutorne zlepi
 fotka
plavam_zivotom  23. 7. 2020 10:57
Som žijúcim dôkazom že sa dá dostať aj z ťažkej depresie , verím , že to zvládneš tiež. Držím ti palce.
10 
 fotka
1ggy  26. 7. 2020 18:24
@marjy77 @artlover @plavam_zivotom
Ďakujem dievčatá
Napíš svoj komentár