Zaborila sa do vankúša a zanechala na ňom ďalšie čierne stopy.
„Veronika čo sa deje?“ vošla do izby mama.
„Nič mi nie je, nechaj ma!“ vykríklo na ňu dievča.
„Nie som slepá ani hluchá, nechala som ťa celý týždeň, ale už bolo toho dosť. Musíš mi pomáhať. Som na všetko sama!“
„Ja viem..ale ja..“
„Ale čo? Povedz mi čo sa stalo? Ubližujú ti v škole? Pôjdem to hneď vyriešiť!“
„Nie, nie..ja len..nie som naučená na zajtra a bojím sa. Je to môj prvý zápočet nič viac.“
„Neklam ma. Nikdy si neplakala kvôli písomkám. Čo sa stalo?“ zmiernila svoj prísny výraz a sadla si k nej.
Dievča bolo ticho a odmietalo čokoľvek prezradiť.
„No ako chceš. Dneska ťa ešte nechám. Ale ak zajtra budeš takto opäť vyvádzať budeš mi musieť povedať pravdu. Musíš mi pomáhať, na víkend príde dedko s babkou, treba popratať a nakúpiť.“
Dievča sa zmohlo len na prikývnutie. Vedela, že sa musí pozbierať a začať sa venovať vzorcom z chémie. Ale ako sa má na to sústrediť keď ju zajtra čaká seminár z Úvodu do biológie? Bol to jej obľúbený predmet, pretože väčšinu učiva celkom dobre ovládala ešte zo strednej, ale teraz...Teraz sa bude musieť pozerať na Jankovského tvár, počúvať jeho hlas, dýchať jeho parfém v úplne malej učebni s pätnástimi spolužiakmi. Túžiť po jeho tele a myslieť na trapasy, ktoré sa medzi nimi odohrali za posledné dni.
Snažila sa upokojiť a pustiť do vzorcov a poučiek. Zajtra pôjde len na zápočet a z biológie si vezme voľno. Nemôže tam prísť, cítila by sa ešte horšie.
V piatok ráno sa zobudila ešte pred budíkom a pobrala do školy so vzorcami v ruke. S nervami zistila, že si zabudla pozrieť niektoré poučky a aj to čo sa naučila jej vypršalo z hlavy. Ale bolo jej to jedno. Hlavná vec aby sa dnes vyhla Jankovskému.
Problém bol, že sa mu nevyhla. Videla ho postávať s učiteľkou chémie pred školou. Rýchlo prešla okolo nich aby si ju nevšimol. Sadla si do učebne a listovala v zošite. O chvíľu si k nej prisadla Renáta celá zvedavá ako to včera dopadlo:
„Tak čo povieš mi či si bola za ním?“
„Ach teraz nie, musím sa učiť,“ odpovedala a otočila sa jej chrbtom. Musela sa premôcť aby si zase nerozmazala špirálu.
„Tak po teste mi povieš. A už žiadne výhovorky!“
„Poviem poviem..“ odpovedala a zahľadela sa do zošita.
„Dobrý deň,“ ozval sa známy mužský hlas. Dievča sa hneď v tom momente obzrelo za hlasom. Profesor Jankovský stál rovno pred jej lavicou. „Čo sa deje? Čo tu robí? On je všade!“ preľakla sa.
„Mám pre vás dve správy. Jednu dobrú a jednu zlú,“ pokračoval. „Pani doktorka Ranková sa dnes zdrží na porade.“
Každý s radosťou čakal na tú dobrú správu, ale profesor stihol všetkých rýchlo schladiť:
„To bola tá zlá správa. Tá dobrá správa je, že zápočet si aj tak môžete napísať, lebo na vás dohliadnem ja.“
V triede sa ozval povzdych s ozvenami smiechu.
„To vám teda vyšlo pán profesor!“ ozval sa ktosi.
„Ach, už som sa tešila. Ten má teda zmysel pre humor.“ pošepkala Renáta Veronike.
Dievča sa len uškrnulo. Dnes bude musieť prísť na Úvod do biológie, to je jasné. Bude musieť vydržať jeho vôňu, zvodné telo a trápne pohľady. Teraz sa stačí pozerať do zápočtu a ignorovať parfém. Potom to bude ťažšie...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
zeriavka
29. 8.augusta 2013 05:23
Po roku a pol som sa rozhodla opäť písať. Pre seba aj pre vás. Už neprestanem
3
idem si to precitat cele od zaciatku aby som sa zas vcitila do deja ... inak ja som pukynka_15 ak si na mna este pamatas
Napíš svoj komentár