Zabeus: Žiť svoj príbeh - Časť I.

Pršalo. On vníma to ťukanie. Vníma ho tak , ako ho vníma vždy. Jediná pieseň , ktorú chce počúvať , jediný zvuk , ktorý lahodí jeho ušiam. Miluje ho tak , ako ľuďia milujú Boha. Miluje ho tak , ako ľudia milujú krásu... A nenávidí všetko ostatné. Presne tak , ako ostatní nenávidia to ťukanie.Ťukanie na okno... Kvapka za kvapkou , stekajúca jedna za druhou , ako pes , čo ochotne nasleduje svojho majiteľa , ako nešťastie , čo sa vinie neustále a práve za ním. Sedí na stoličke a mlčky hľadí von oknom. Stále vnímajúc ťukanie , premieta si v hlave situácie. Situácie zo dňa , z týždňa.. Z roku? Zo života. Teraz mu tých sedemnásť rokov pripadalo ako celá večnosť. Je to zvláštne , možno paradoxné , možno trošku detské. Každopádne je to zvláštne. O to zvláštnejšie mu to prišlo , keď pozoroval tie kvapky. Je ich tak veľa.. A sú také malé. Tak , ako jeho roky. V bruchu mu nahlas zaškvŕkalo. Mal by sa najesť , pomyslí si... Keby bolo čoho. Ale už si zvykol. Vie , že jedlo je v jeho živote viac menej prežitok. Tak isto ako spánok , ako zábava , ako priatelia. Ako všetko. Nie , že by sa sťažoval alebo ľutoval sa. Na to sú tu iní , slabší. A nemá nárok byť slabší? Ale má... No nie je. A vlastne mu je to jedno. Je sám svojím zlodejom... je si ukradnutý. Netrvalo dlho , kým sa dostal až sem. Prehrnul si svoje dlhé , čierne vlasy , siahajúce mu až po pás , ktoré mu dodávali isté vyžarovanie majestátneho havrana , ktorý je príliš odosobnený od svojej podoby na to , aby sa o seba akokoľvek staral , o čom svedčilo aj strnisko na mierne oválnej tvári , na ktorej disponoval vznešený , orlí nos , vedľa ktorého boli usadené ďalšie dva čierne havrany. Čierne diamanty , dve čierne slnká na jasnej oblohe. Jeho oči. Ak ste sa do nich zahľadeli s dúfaním , že z nich chcete niečo vyčítať , márne. Sú čierne ako noc a nikdy neviete , ako je myslená iskrička , ktorá v nich občas zahrá. Iskrička nádeje a šťastia , či len číreho šialenstva? To vie len on sám. Pôsobia však veľmi skúmavo. Niet sa čomu čudovať. Pozoruje mikropríbehy odohrávajúce sa v dave ľudí , prahne po poznaní a pozorne si premeriavia miesta , kde by mohol mať lepšiu korisť.Či už hľadí na strápené tváre žobrákov , či na ženský výstrih , stále tam hrá tá iskrička. Skúmavá , pokojná. Možno hrejivá a možno spaľujúca. A možno celkom chladná. Chladná , ako kvapky , ktoré neustále ticho klopkajú na okno. Má pocit , že ho ten zvuk lieči. Lieči jeho rany , ktoré má od večne spitého otca a jeho tvrdej , drevenej palice , lieči jeho rany , ktoré na jeho srdci zanechala smrť jeho matky. Lieči rany , ktoré mu neustále dáva život a lieči rany , ktoré si spôsobuje sám, tým , že sa nevzdáva.Čierne rubíny hľadia na odraz v okne. Odraz jeho jazvami pokrytej tváre, ktorá sa tvári neustále tak magicky pokojne. Pošúcha si plece, na ktoré dnes dopadlo zopár úderov palicou. Nič nové , no to nemení nič na fakte , že tiež nič príjemné. Odetý je v jednoduchom plátennom oblečení , pozostávajúcom z naspodu úplne roztrhaných nohavíc a akéhosi zvláštneho kabátu , na ktorý si našil kapucňu.Sám nevie na čo , pred dažďom sa neskrýva. Možno pred svetom... A možno...
Jeho snenie však prerušil ostrý , chrapľavý hlas.
„Som hladný!“ Bolo počuť hukot z vedľajšej izby. Preglgol. Naposledy mávol dažďu , ktorý bol jeho tichým , častokrát jediným spoločníkom. „H... hneď to bude..“ Povedal váhavým , no neustále kľudným hlasom. „Rýchlo! Nenechaj ma dlho čakať , inak ťa tak zmlátim , že budeš pľuť krv!“ Ozvalo sa opäť. Vyšiel von cez polorozpadnuté dvere a cez bezútešný , malý dvor , na ktorom nie je zaujímavé nič , okrem starého , zoschnutého stromu , na ktorom často sedával a premýšľal o veciach , ktoré zdanlivo zmysel nedávajú , sa vybral do poľa. Zatiaľ čo si nechal kožu príjemne hladiť dažďovými kvapkami zozbieral niekoľko kusov zeleniny a dotrepal ich do domu. Prešiel do malej kuchyne , vzal nôž a začal krájať. Vybral z komory tvrdý chlieb a kus mäsa.Všetko uložil na drevený tanier a mierne sa trasúci šiel do bastardovej izby. Bastard , tak volal jeho otca. Samozrejme len potichu. Keby to počul , zabil by ho. Vošiel a položil pred neho jedlo. „Dobrú chuť , otec..“ Povedal tichým , pokorným hlasom. Jeho jediné šťastie bolo , že otec bol príliš lenivý (Alebo skôr príliš opitý) na to , aby sa zdvihol a vylepil mu facku. Nepotrebuje na to dôvod , stačí mu , že chce. „Vypadni..“ Odfrkol. Poslúchol ho. Vyšiel von z domu do bezútešného dvora. Ako rád by sa vydal preč , von z tohto väzenia.. Len tak sa túlať a rozprávať so stromami , zvieratami , lesnými vílami , na ktoré verí len on.. A len tak , normálne , aspoň na jeden deň... Žiť. Žiť svoj príbeh...

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Žiť svoj príbeh - Časť I.

3 komenty k blogu

Horúce!