Elfské Šípy

Vietor víril listy v lese. Mesačné lúče presvitali cez koruny stromov ako vešticin pohľad cez oči do duše.Les spal...Alebo to aspoň tak vyzeralo. V kroví sa niečo zašuchorilo. Náhodný okoloidúci by sa možno zľakol ale potom by si povedal , že to bol jež alebo niečo podobné... Nie. Postava zahalená v tmavozelenej róbe sa vynorila z krovia a pevne zvierala svoj luk. Toto je jeho veľká noc. Noc , kedy dokáže , že je hodný držať otcov luk , noc , kedy dokáže , že nie je len večný denný spáč a lenivý , naničhodný elf.Ako sa tichými no mrštnými krokmi blížil k jaskyni , zrýchľoval sa mu tlkot srdca.Zhlboka sa nadýchol. Stál pred jaskyňou. Tou jaskyňou , do ktorej sa živá duša bála vstúpiť už od detstva , tou jaskyňou , ktorá bola opradená legendami. Matky strašili týmto miestom deti a elfskí lovci sa jej vyhýbali oblúkom. Dnes sa Yathith rozhodol rozbiť legendy a pokoriť tisícročné tajomstvá..Spravil prvý krok. Podlaha bola vlhká...V jaskyni bolo chladno a tma. Zašepkal magické zaklínadlo a objavilo sa pri ňom malé svetielko , ktoré mu svietilo na cestu. Postupoval ďalej po chodbe. Kráčal ostražito ... Snažil sa registrovať aj ten najmenší šuchot alebo posunutie kamienka.Niečo nebolo v poriadku. Pocítil záchev. Prudko sa zastavil..Nepomohlo to. Pri nohách uvidel malé kamienky.. padali stále nové a nové.Podlaha pod ním sa triasla. TRESK! A prepadla sa. Padal a padal , kričal a kričal...Jeho pád stále nemal konca... On už nevládal ani kričať... Strach , ktorý ho zalieval , ho paralyzoval. Nebol však jediný , kdo v tej chvíli kričal. "NIEEEE"... Ozval sa zúfalý výkrik z elfskej chatrče. Matka pribehla do izby... Otec sa držal za čelo a stekali po ňom kvapky potu. Keď matka zbadala prázdnu posteľ , začala kričať tiež... Keď opadol prvotný šok , začal Yathithov otec premýšľať , čo spraví ďalej. Ich jediný syn... Bože , prečo som bol taký hlúpy a tak ho podceňoval? Nič sa nemuselo stať... "Zostaň tu , Lail. Idem ho nájsť.." Žena len plačky prikývla. Muž sa vydal na cestu. Kráčal chodníkmi , čistinkami.. Až prišiel k miestu , o ktorom vedel , že tam jeho syn je. Vedel to. Už dávnejšie sa otcovi vyhrážal , že tam pojde ak ho nezačne brať vážne. "Ach ja hlupák..".. povedal si sám pre seba.Vkročil do jaskyne. Šiel a šiel... Po tej istej chodbe , po ktorej šiel aj jeho syn. Pocítil záchevy.. a už padal dole... Pád bol dlhý... A koniec bolestivý. Pleskol sa chrbtom na vodu. Zvrieskol od bolesti. Yathith zvrieskol od strachu. Spamatali sa a pozreli sa na seba..."Otče?"..."Synu..."... a potom sa rozhostilo ticho. Situácia očividne nebola najvhodnejšia.Len na seba mlčky hľadeli, po krk vo vode. Potom syn povedal."Máš nejaký nápad ako sa dostať z tejto diery?" Otec pokrútil hlavou, Tváril sa stále pokojne."Synu... Prepáč... že som ťa nebral vážne.. Teraz viem , že si odvážny.. a si hoden nosiť moj luk..." Spolu s kvapkou vody mu po tvári stiekla aj slza. Doplávali k sebe a objali sa.Vietor víril listy v lese. Mesačné lúče prestivali cez koruny stromov ako vešticih pohľad cež oči do duše. Dopadali na pomník pre dvoch odvážnych elfov , ktorí sa pokúsili pokoriť tajomstvá Diablovej Jaskyne.Rozpršalo sa.Kvapky padali spolu so slzami matky, ktorá kľačala pri pomníku.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu