Ťahá ma to dole.
Pocity v plastelíne,
natlačené v guľôčke.
Utláčané za povrch,
hladiny voliteľnosti.
Cítila si života koniec,
vieš aké je to vážiť si,
život a lásku partnera.
Cítiť to čo kedysi.
Cítiť bezhraničnú lásku.
Tvoriť zmysel života.
Tak cíť, vedz že milujem.
Že pocity, ktoré držím v sebe.
Ma ťahajú dole, kde si.
Odkiaľ ani mŕtvy nedovidia hore.
Tam, kde prežívajú stratený,
zlomený ľudia bez šťasteny.
Bez srdca, bez hrude.
Vrúcne milujúci,
jediný pohľad na svete.
Pohľad do tvojich očí.
Zovrieť anjela do náručia,
prajú si všetci tí zlomení ľudia,
o ktorom snívajú deň čo noc.
Tváriac sa, že nejestvuje nová,
myšlienka tváre dokonalosti.
Myšlienka bez výčitiek,
pocitov bezhraničných.
Kde srdce miluje všetko to,
čo zároveň mozog nenávidí.
A odmieta prijať skutočnosť.
A tak končia príbehy, kde nemajú byť smutné konce. Končí smutno, lebo život nežijeme a neprežijeme. Každý jeden život, končí smutne. Pretože končí. A nevravte, že nie. Tak prepáčte, že milujem. Ja už radšej pôjdem. Vyložím si svoju guľu plastelíny na chrbát a idem cestovať. Cestovať tam, kde ľudia nevidia všetkú bolesť, ktorú nesiem. Kde ľudia pocítia, že láska nás všetkých drží, pridržiava. A pomáham nám niesť, náklad. Plastelínu, ktorú si formujeme sami.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Že pocity, ktoré držím v sebe.
Ma ťahajú dole, kde si.
Odkiaľ ani mŕtvy nedovidia hore.
Tam, kde prežívajú stratený,
zlomený ľudia bez šťasteny.
Bez srdca, bez hrude.
Vrúcne milujúci,
jediný pohľad na svete.
Pohľad do tvojich očí.
Kde srdce miluje všetko to,
čo zároveň mozog nenávidí.
A odmieta prijať skutočnosť.
the same, the same story here. chvíľu som si nebola istá či ešte redigujem svoj najnovší blog, alebo už čítam Tvoj..