Vnútro horelo prázdnotou,
tak ako tvoj ľadový dych,
zmrazil srdce plné pocitov.
Kde láska prekvitala viac,
než si bola schopná prijať.
A tak si ma zavraždila.
Odbila, že nie som ten...
Ktorý splní tvoje sny,
kto nedokáže ľúbiť.
Tvoje zvláštne nálady.
Váž slová, ktoré vravíš.
Ak by si nevedela, bolia.
Tak ako slzy ktoré vidíš.
A silu lásky ktorú cítiš.
Z pocitov a slov, mojich...
pravých nefalšovaných.
Váž slová...
vrývajú sa,
do kroniky života.
Tak ako kamenár,
vyrýva posledné písmená..
na posledný kameň,
odpočinku človeka.
Nechcem bojovať,
už dávno som sa vzdal.
Cítim, že nie som ten,
ktorý má vravieť milujem ťa...
Nie preto, že by som nechcel.
Na tom som príliš veľký sebec..
Možno mohlo všetko byť,
inak ako kedysi,
v inom vesmíre...
Ma miluješ,
tak ako tu nevidíš.
Čo obetujem pre blaho,
tvojho živobytia...
Na truc to sem píšem,
viem že si to prečítaš.
Viem že to čo milujem,
zároveň neznášam...
Dôvod nie je taký ťažký,
nemôžem za to čo cítim,
vzdal som sa, hlúpej myšlienky...
že raz budeš moja.
Tak ako ty veríš,
a vravíš nikdy...
nehovor nikdy.
Srdce pumpovalo posledné čiastočky pocitov. Tvárilo sa, že zomiera. No pritom čakalo len na ďalšiu dávku tvojej lásky. Ktorá nedošla... a tak sa divadlo, premenilo na realitu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
prečo?prečo stále?
musíme to z teba dostať von!