Z času na čas sa nad nimi aj zamýšľam.
Z času na čas len behám kurzorom po názvoch posledných a nechcem ich otvoriť.
Dnes som ich nečítala, no posledné si pamätám celkom zreteľne. Koniec koncov, nebolo to tak dávno, čo som si ich čítala dokola.
Občas strácam hlavu. Tak pravideľnejšie, vlastne. Raz do mesiaca. Niekedy jeden deň, inokedy dva, sú mesiace, keď to prebehnem s úsmevom a zavriem sa v izbe od okolitého sveta, sú dni, keď plačem a sú dni, keď strácam zdravý rozum.
Tento mesiac bol o tom poslednom.
Začala sa škola, ja som si toho navalila viac ako dosť a voľný čas nemám ani náhodou. Teda, niežeby som si nejaký nevedela urobiť, ale vždy, aj počas neho, zvyknem myslieť na školu. Strašné.
Odkedy sa začala, nejem normálne. Resp. niežeby som to robila úmyselne a nestravovala sa pravidelne. Práveže to sa snažím, ale nech zjem čokoľvek, je mi z toho zle. Večer zaspávam hladná, ráno si dám dva párky a fňukám, že mi neurobili dobre.
Niežeby všetko bolo sivé. Práve naopak.
Je čosi, čo tomu všetkému dodáva niečo a ani sama neviem nájsť správne slovo, aby som to pomenovala.
Viem len, že zrazu verím, že to môžem zvládnuť. Aj keď sa domácej podpory nedočkám.
No potom príde deň D a ja si v hlave urobím nechcene zmätok. Nemôžem za to. Hormóny si robia čo chcú, myseľ si robí, čo chce.
Nechápem a neverím. Nedokážem.
"Problém je v tebe." povedala si mi.
No áno, viem.
JA som tá, ktorá nedokáže pochopiť ako to je možné.
Že neverím, že možno aj JA si to po tom všetkom zaslúžim.
JA som tá, čo si nepríde dosť pekná, či príťažlivá.
JA som tá, čo má v občasných chvíľach problém sama so sebou a nevidí, že je to len
bolesť z predošlého,
strach z budúceho
a
potreba prítomného.
V ten deň som nedokázala kontrolovať svoje správanie. Nedokázala som ho ani len vysvetliť, lebo tie 3 písmenká jednoducho pochopia iba onY. A onI sa toho boja ako čert kríža.
Každopádne sa asi oplatí na sebe pracovať.
Mala by som uznať, že aj ja mám právo na šťastie.
Veď to bolo moje novoročné predsavzatie - byť šťastná.
Nič viac, nemôžem si to predsa sama ničiť.
Vtedy si mi vyčistila žalúdok vecami, ktoré som za "triezva" vedela veľmi dobre. Ono aj v ten osudný deň som to tušila, no bolo to tak hlboko pod hrošou kožou, že som si to ani len náhodou nemohla pripustiť.
No strach z toho, čo sa deje, z toho všeobecna je neopísateľný a v ten večer bol nezadržateľný.
Neviem, čím to je.
Možno ten strach ide automaticky ruka v ruke so zvyškom.
Možno v tom nie som sama.
A možno som, čo ma desí ešte viac.
veriť.
veriť.
Vravím si, stačí
veriť...
len v čo presne ?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
strach z budúceho
a
potreba prítomného.boze to tak poznam, prave preto...
v to ze si ZASLUZIS BYT STASTNA len v to nothing more, nothing less, im so sorry